Pred časom som sa dozvedela, že môj otec nie je môj otec. Kontaktoval ma totiž ten, ktorý ma splodil, že som jeho jediné dieťa a keďže sa práve od lekárov dozvedel, že žiadneho ďalšieho potomka po vážnom úraze už mať nebude, nechce prísť o možnosť ma spoznať. Samozrejme, že som mu neverila a šokovaná chcela od mamy počuť, že ide o nejaký omyl. Lenže ona nič z toho nevyvrátila, len mlčala a potom ma s plačom prosila, nech ju tým netrápim. Nechápala som, že mi takú dôležitú vec nechce vysvetliť a dookola ma iba žiada, nech mlčím. Inštinktívne som jej nechcela ubližovať, ale mala som pocit, že sa z tej neistoty zbláznim. Hoci som mienila toho muža ignorovať, nedalo sa to vydržať. Išla som si po odpovede za ním. Bol príjemný, dokonca priateľský, aj keď ja som bola maximálne rezervovaná. Akoby som tušila, že to nebude pekné počúvanie. Povedal mi, že to bola známosť na jednu noc na večierku u spoločných kamarátov. Že bol opitý a mama tiež, dokonca priznal, že ho nechcela, keďže bola zadaná, ale omámenú alkoholom ju jednoducho nakoniec dostal do postele. Ráno mu však ušla a o mne sa dozvedel, až keď som mala dva roky a po ťažkom zápale mi začali zlyhávať obličky. Až tak, že zvažovali transplantáciu.
Nechápem to, ale akosi mi nie je cudzí
Kvôli svojej bujarej mladosti, keď si prešiel drogovou závislosťou, však nebol vhodný darca. Našťastie som sa z toho nakoniec dostala bez transplantácie. A tak sa o ňom nik nedozvedela. Mama celý život mlčala. Predtým aj potom. Keď vtedy zistila, že je so mnou tehotná, jednoducho sa vydala za môjho otca, s ktorým roky spolu chodili. A snažila sa zabudnúť na nechcenú noc, ktorá nemala ďaleko od znásilnenia. Neviem, ako to zvládla udržať v tajnosti, keď som ochorela, ale som presvedčená, že otec ma dodnes považuje za svoju. Keď som nedávno porodila syna, vo vnukovi úprimne hľadal svoje črty… Neverím, že to hral. Mám skrátka skvelých rodičov, dvoch bratov, úžasnú rodinu… A do toho zrazu vstúpil človek, ktorý nemá nikoho. Len mňa, dieťa, ktoré však iba splodil. Dnes je to úspešný muž pred päťdesiatkou, ktorý však po nehode na motorke skončil na vozíku a sám. Vyrastal iba s mamou, ktorá zomrela a mladá partnerka, s ktorou pred haváriou spájal svoju budúcnosť, sa nezvládla preňho obetovať. Pôvodne som si myslela, že keď mi odpovie na moje otázky, jednoducho zabuchnem za ním dvere. Veď je to cudzí chlap. Ale prerátala som sa. Nechápem to, ale akosi mi nie je cudzí. Neviem, možno je to hlas krvi… Ale hlas rozumu mi hovorí, že ho nemôžem pustiť do svojho života, lebo zničím celú našu rodinu. To nechcem. Ale asi nechcem ani, aby sa mi môj biologický otec navždy stratil… Čo mám robiť?
Dôležité je nezraniť rodinu
Hoci by svoju rodinu chcela rozšíriť, uvedomuje si, že ak by to urobila, tak ju skôr stratí. Musí sa podľa psychologičky PhDr. Evy Krkoškovej rozhodnúť pre jedno či druhé? Alebo môže mať oboje?
Natália sa nachádza vo vnútornom konflikte, v ktorom by chcela spojiť navonok nezlučiteľné záujmy. Život s rodičmi, ktorých vzťah nechce rozbiť, a vzťah s biologickým otcom, ktorý ju priťahuje. Pri hľadaní rozuzlenia jej pomôže, ak si postupne a podrobne rozoberie, čo očakáva od vzťahu s otcom. Je to súcit, náhle pohnutie citov, jeho osobné čaro? A čo očakáva otec? Nemala by totiž podliehať dojmom z jediného stretnutia. Dokáže zladiť podporu biologickému otcovi s bežným životom v rodine? Tieto svoje svety predsa nemusí prepájať, môžu fungovať oddelene. Nemusí si vyberať medzi nimi. V novej situácii je zraniteľná, ale hlavne nesmie zraňovať svoju rodinu. Mala by si nechať dostatok času na zvládnutie situácie, nekonať unáhlene.