Poznal som všetky tie vtipy o svokrách a vždy som sa na nich z chuti zasmial. Možno preto, že som mal pocit, že mňa sa netýkajú. Nemal som za svokru žiadnu potvoru. Mamu svojej Elišky som mal dokonca rád. „Varí najlepšiu sviečkovú na svete,“ chválil som ju neraz a nerobilo mi problém vyštartovať hoci o jedenástej v noci, aby som jej z domu odlovil napríklad myš. Bývali totiž so svokrom pri poli a na jeseň boli hlodavce všade. Lichotilo, že sa môžem trošku ukázať. Potom však, Eliška bola, tuším, v siedmom mesiaci tehotenstva, svokor svokru nečakane opustil. Zúfalá bola jedna, aj druhá, takže som vôbec nenamietal, aby chvíľu bývala u nás. Doma na ňu všetko padalo, navyše svokor začal nechutný spor o majetok. Takto mali aspoň jedna druhú.
Chcel som späť časy, keď som ju videl len pri nedeľnom obede
Potom prišiel na svet Janko a každá ruka bola dobrá. Svokra pomáhala koľko vedela. Upratovala, varila, piekla, starala sa o malého, aby sa Eliška mohla trochu vyspať... To, že sme neboli na to sami, malo však dve strany mince. Neboli sme totiž sami na nič. Po čase mi zúfalo začalo chýbať súkromie a pocit, že som soma. Kým svokra rozhodovala o menej zásadných veciach, neriešil som to. Keď však začala Janka zvykať na nočník, sotva sa vedel dostať na všetky štyri, to mi už prekážalo. Eliška mamu stále chránila a bola medzi nami ako medzi mlynskými kameňmi. Uvedomil som si, že to musí skončiť, skôr ako sa jeden z nás zblázni. Pohár mojej trpezlivosti so svokrinou prítomnosťou u nás totiž pretiekol. „Naozaj by nebolo možné zariadiť, aby aspoň raz, keď sa vrátim z práce, nebola pri tom tvoja mama?“ kričal som na ženu, hoci som si uvedomoval, že to nie je voči nej fér. Mal som však svokry plné zuby. Chcel som späť obdobie, keď som ju videl len občas pri nedeľnom obede To boli časy!
Svetlo na konci tunela zhaslo
Svokra u nás zaberala stále viac miesta. Nie fyzicky, skôr psychicky. Chcela o všetkom rozhodovať a riadiť náš život. „Takto to ďalej nejde,“ pozeral som zúfalo na Elišku a dúfal, že mi rozumie. „Náš byt je jednoducho malý. Tvoja mama má veľký dom, no ak sa tam nechce vrátiť, nasťahujeme sa tam my a ona môže zostať tu. Samozrejme, finančné náklady jej pomôžeme hradiť!“ vypustil som z úst prvé riešenie, ktoré mi napadlo. O to viac ma prekvapilo, že nad tým moja žena začala reálne premýšľať… Lenže svetlo na konci tunela, ktoré sa mi nečakane rozsivietilo, prakticky hneď aj zhaslo. Svokra sa urazila a demonštratívne si začala baliť kufre. Rozmrzene som pozoroval svoju ženu, ako plače, prosí matku, aby sa nehnevala a ubezpečuje ju, že môže zostať, ako dlho chce. Tá sa síce protestne naozaj odsťahovala. Ale nič to nevyriešilo.
Bol presvedčený, že jediným riešením je rozvod
Dookola dávala najavo, ako je veľmi zranená. Eliška sa jej preto snažila plniť, čo jej na očiach videla. A u nás bolo všetko zase ako predtým – svokra sedela väčšinu dňa v našej obývačke. Odchádzala až neskoro večer, keď bol Janko vykúpaný a uložený. A my s Eliškou sme sa čoraz častejšie hádali. Vedel som, že aj na ňu je prítomnosť matky príliš, lenže ju nedokázala odohnať. Janko už mal tri roky, chystal sa do škôlky, ale u nás bolo všetko, ako keď sa narodil. Už som bol presvedčený, že jediným riešením je rozvod. Čierne myšlienky mi šrotovali hlavou aj keď ma susedia požiadali, či by som im mohol postrážiť ich Beníka. Roztomilé, hebučké morča na mňa vyvaľovalo svoje kávové oči a zvedavo vetrilo okolo. Postrážim jasné… Bezmyšlienkovite som ho zobral a vyvalil sam aj s klietkou v ruke v obývačke na gauč.
Spokojne som pozeral ako svokra uteká z nášho domu
Svokra, ako vždy rozvalená v kresle, začala afektovane jačať a triasť sa po celom tele. „Čo je to?“ pišťala. A vtedy mi to spontánne napadlo. „Toto je Beník, mamička. Došli sme k záveru, že každé dieťa by malo vyrastať so zvieratkom, aby sa naučilo správať k živým bytostiam s láskou a úctou.“ Klietku s Beníkom som položil na stôl vedľa televízora a svokra vyľakane vyskočila. Spokojne som pozoroval, ako si obúva topánky, berie si kabát a uteká z nášho domu. Až v tom okamihu som si uvedomil, že sa celý čas neozvala moja žena. S obavou som pozrel smerom k nej, ale ona sa za rohom dusila smiechom. „Viete čo, deti? Radšej teraz chodievajte vy ku mne,“ požiadala nás potom telefonicky svokra. „Dom je väčší, Janko bude mať viac priestoru na hru. Aspoň vám zase niečo uvarím,“ dodala, a tak sme opäť začali chodiť na jej skvelú sviečkovú. Pretože klamať sa nemá, zaobstarali sme Jankovi vlastné morča. Žije s nami už dva roky a je to úplný pohodár. Zrejme čerpá z pokoja, ktorý u nás po definitívnom svokrinom odchode konečne zavládol.
Leo, 38 rokov