Keby som môjho muža mala charakterizovať jednou vetou, tak by znela – nikto ti nedokáže dať to, čo ti ja dokážem sľúbiť. A to nežijem s politikom, ale s jedným obyčajným právnikom. Začali sme spolu žiť v malej starej garsónke s večne pokazeným bojlerom, ktorú zdedil po maminej bezdetnej sesternici. Spýtal sa ma, či to s ním vydržím, kým si dorobí doktorát a začne zarábať tak, aby nám dali hypotéku. Jasné, že vydržím – takmer som vykríkla. A nielen preto, že som bola mladá a zaľúbená. Celé hodiny mi rozprával ako si kúpime domček s veľkou záhradou so stromami a budeme pestovať paradajky... Milujem paradajky! A milovala som aj jeho fantáziu a presvedčenie, že keď človek chce, všetko je možné. On to totiž aj dokazoval. Hoci jeho rodičia žijú, v puberte skončil v detskom domove. Otec bol cudzinec, s ktorým nikdy nebývali, a mama po ťažkej autonehode ochrnula a zostala ležiacim pacientom, vyžadujúcim si celodennú starostlivosť. To bolo na malého chalana priveľa, a keďže bližšia aj vzdialenejšia rodina sa k ničomu nemala, skončili obaja v ústave. Ona pre dlhodobo chorých, on v domove. Aj z neho sa však dokázal dostať na vysokú, ktorú dokončil vďaka štipendiu dokonca vo Francúzsku. Nebol to skrátka tlčhuba, ale chlap činu. Akurát akoby sa tým vyčerpal…
Vraj všetko robí pre nás...
Päť rokov, kým som nedoštudovala, sme spolu žili, tri roky sme manželia, máme pätnásť mesačného syna a žijeme… V podnájme v dvojizbovom susednom byte s o niečo lepšie fungujúcim bojlerom. Garsónku sme predali, keď som otehotnela, aby sme mali na nové bývanie nejakú hotovosť, ale k žiadnemu sme sa nakoniec neprepracovali. Manžel robil advokátske skúšky, neskôr si zakladal vlastnú kanceláriu a ja som stále čakala v starom cudzom byte a počúvala, ako príde na rad aj naše bývanie, aké bude úžasné, ako budeme mať ešte väčšiu záhradu a pod stromami pribudne bazén… Peniaze z garsónky medzi tým padli na mužovu firmu a ceny realít stúpli na dvojnásobok. Mám právo konečne zakričať dosť? Nemyslím si, že je môj muž sebec, ale správa sa tak. Akoby si stále potreboval dokazovať, že nie je chlapec z domova, ale úspešný človek, ktorý sa niekde vypracoval. A všetko ostatné ide bokom. Ráno mi je schopný na život syna prisahať, že určite bude na stretnutí v banke alebo v realitke, ale, keď na to príde, ani stopäťdesiaty krát tam nedôjde, alebo to v priebehu dňa zruší. A vlastne nejde len o bývanie, ale takmer o všetko, kde ho potrebujem. Aj pôrod stihol len preto, že som rodila v noci… Výsledok, akéhokoľvek rozhovoru, o ktorý som sa pokúsila, bol rovnaký – všetko robí pre nás. Ako mu mám vysvetliť, že to vyzerá presne naopak – že myslí len na seba a svoju kariéru…?
Manžel musí riešiť veci naraz
Hoci je trpezlivosť úctyhodná vlastnosť, po desiatich rokoch nevyzerá ako tá, čo vyrieši Júliinu situáciu. Má v nej napriek tomu podľa psychologičky PhDr. Evy Krkoškovej pokračovať alebo začať niečo robiť inak?
Ciele a plány tohoto páru vykazujú odlišnosti. Júlia je veľmi trpezlivá. V nádeji, že sa situácia vyvinie v prospech rodiny a vlastného bývania, čakala na manželove činy. Momentálne sa stará o malé dieťa, čo jej neumožňuje riešiť problém. Je na mužovi finančne a administratívne závislá, a tak sa u nej rozvíja frustrácia. Pravdepodobne už vyčerpala svoje metódy na jeho motivovanie k aktivite preto u nej narastá hnev z bezmocnosti. Predpokladám, že manžel si realizáciou v pracovnej sfére potvrdzuje sebahodnotu a sebaúctu. Zabezpečenie bývania chce riešiť postupne, až dosiahne úspech v kariére. Rodine ale prospeje, keď sa naučí riešiť viac záležitostí naraz, a neodkladať ani jednu vec na potom. Inak ustrnie v jednom bode. Túto možnosť by Júlia mohla s mužom prebrať. Vecne, bez emócií.