Otec práve chystal veľkú oslavu svojej šesťdesiatky, keď mu nečakane zistili rakovinu. Celý život mal bolesti kolien, ktoré sa v to leto pred troma rokmi zrazu zintenzívnili a rozšírili do celej nohy, objednal sa teda ako vždy k ortopédovi na obstreky, no odišiel so žiadankou na onkologické vyšetrenie. Mal nádor priamo v kolene, zatiaľ bez metastáz a s relatívne dobrou prognózou, a tak sa s mamou pustili do boja. Na istý čas sa vzdala zamestnania a bola ako jeho ďalší lekár, zisťovala možnosti, vybavovala odborníkov, zháňala lieky. Zmenila kvôli jeho chorobe celý ich život – od stravy až po zvyky. Podporovala ho, bola jeho psychologičkou aj motivátorkou. Dokonca aj lekári jej povedali, že bola polovicou úspechu. Otec sa z toho dostal takmer ukážkovo. Cítila sa ako víťaz maratónu. Unavená, ale šťastná. Napriek tomu, že sme so súrodencami už všetci traja dospelí, cítili sme sa pri otcovej chorobe bezmocní. Samozrejme, boli sme tu pre nich, ale nedokázali sme priložiť ruku k dielu ani zďaleka tak ako mama. Bola som na ňu hrdá. A myslím, že aj ona na seba.
Ďalšie kolo v ringu
Keď otcova kontrola aj po troch rokoch dopadla na výbornú, dovolila si mama rakovinu vypustiť z hlavy. Odfajkla túto záležitosť vo svojom pomyselnom zozname ako vybavenú. Žili naplno, jeden pre druhého, ale aj pre nás, medzitým sa totiž stali dvojnásobnými starými rodičmi. Najmä otec si to strašne užíval, dodnes mám pred očami fotku, ako pyšne viedol ako bývalý učiteľ svojho najstaršieho vnuka do prvej triedy. Už vtedy sa tešil, ako mu raz bude pomáhať so svojou milovanou fyzikou. Skrátka, opäť začali žiť budúcnosťou, až kým sa pred nimi opäť nevynorila minulosť. Začalo sa to zlými krvnými výsledkami a skončilo ďalšou onkologickou diagnózou – leukémiou. Otec sa to snažil zobrať ako ďalšie kolo v ringu, aj keď si nemohol nevšimnúť, že na tvári onkológa bolo teraz už o niečo viac vrások ako predtým. Mama sa však zrútila. Akoby všetku energiu už minula a teraz ju nemala už ani pre seba. Opustila sa, nedokázala sa postarať ani o seba. O tom, že by pomáhala otcovi, nemohla byť ani reč. Museli sme to prebrať na seba my. Brat so sestrou si zobrali na starosť otcovu liečbu, ja mamu. Najskôr som si myslela, že to zvládnem sama. Že spolu nájdeme novú silu a vieru, že ani teraz ešte nie je nič stratené, ale jej depresia je čím ďalej, tým ťažšia. Aj keď otcove výsledku sú teraz lepšie, len nad nimi mávla rukou – ale dokedy? Akoby to ani nebola ona. Mám šancu jej pomôcť, alebo toto už nie je len obyčajný smútok, ale psychiatrická diagnóza?
Odborníčka radí
Mala by sa zveriť psychiatrovi
Rany od života dokážu zhodiť na dno každého, ale Ivanina mama sa tam chystá zostať. Zvládnu ju podľa psychologičky PhDr. Evy Krkoškovej zdvihnúť na nohy jej blízki, alebo toto je už prípad pre odborníka?
Sklamanie z manželovho opätovného ochorenia prerástlo u Ivaninej mamy do vážnej depresie. Dostala sa do stavu frustrácie zo straty mužovho zdravia. Zdravia, o ktoré tak ťažko bojovala, s nasadením všetkej svojej energie a elánu. Zareagovala postupným rozvojom depresie. Mala by sa zveriť do rúk psychiatra. Cielená liečba jej pomôže prijať a zvládnuť seba, svoje emócie, prijať manželove zdravotné zmeny, terapiu, a najmä nájsť silu na zvládanie úloh života. V spojení s psychoterapiou nájde zdroje svojej psychickej nepohody, porozumie im a pohľadá adekvátnu odpoveď.