„Kamil je naozaj fajn chlap. Mal vážnu známosť, ale ušla mu s kamarátom. Verili by ste tomu?“ pokračoval otec. S mamou sme na seba mrkli a prestali ho počúvať. To bude určite nejaký okuliarnik s päťdesiatkou na krku, vravela som si a snažila sa rozhodiť siete radšej medzi kamarátkami. Chcem niekoho vo svojom veku, nie otcovho starnúceho kamaráta. Sem tam mi síce niektorá dohovorila rande naslepo, ale zadaná som sa zo žiadneho nevrátila. Keď som raz doma rozprávala o ďalšej nevydarenej schôdzke, otec sa do mňa zase pustil: „A čo ten Kamil? Nepremýšľala si o ňom? Je skutočne veľmi fajn. Ten by sa mi ako zať páčil!“ videl už pomaly ruku v rukáve.
Je trápne, aby mi otec hľadal frajera
Rovnako ako minule, aj teraz som jeho slova púšťala jedným uchom dnu a druhým von a okamžite otcovo nahováranie púšťala z hlavy. Veď je to trápne, aby mi otec hľadal frajera. Všetko vo mne sa tomu vzpieralo. Nemyslím si, že by mi chcel zle, ale nemala som záujem o muža, ktorý sa páči ako zať jemu, ale o takého, ktorý by sa páčil mne. A neverím, že by sme sa vo vkuse zhodli. Určite by sme nemali nič spoločné. Otec si niečo vsugeroval, ale nepozerá sa na neho mojimi očami.... Vlastne som sa tou myšlienkou ani nechcela zaoberať. Bodka. Raz som sa však zase chystala na víkend domov, keď mi zavolal otec: „Vanda, ideš k nám? Ja som sa zdržal v práci, môžeš sa po mňa zastaviť? Teraz už totiž chodí veľmi málo spojov...“ Nezaváhala som. „Jasné, tati, idem.“ Ani vo sne mi nenapadlo, že v tom môže byť nejaká lesť. Keď som však prišla za otcom do kancelárie, vládla tam uvoľnená atmosféra. Zaklopala som a otvorila dvere. V tej chvíli sa mi takmer podlomili kolená. Oproti mne stál otec a vedľa neho vysoký, sympatický muž. Bola som taká prekvapená, že som sa nezmohla na slovo.
„Teda, tati.. Ty si ma dostal!"
„Tak to je moja dcéra Vanda. A to je Kamil,“ hneď nás otec predstavil. „Naša sekretárka oslavovala narodeniny. Zober si chlebíček, ja si ešte pôjdem vedľa po veci,“ povedal mi a nechal ma s Kamilom osamote. Sympatický muž mi ponúkol tácku s chlebíčkami a nalial džús. A ja som bola okamžite stratená. Hneď si ma podmanili jeho hnedé oči a milý úsmev. A aj jeho bezprostrednosť. Najskôr mi začal rozprávať niečo o firme a o tom, ako spolupracuje s mojím otcom. Potom mi povedal čosi aj o sebe. Bolo príjemné ho počúvať. Dokonca som sa začala vypytovať. Naozaj ma totiž zaujal. Rozprával uvoľnene a krásne sa smial. Dokonca na rovnakých veciach ako ja. Skrátka zistili sme, že máme veľa spoločného. „Tak som tu,“ vrátil sa otec asi po desiatich minútach. „A môžeme ísť,“ zavelil s úsmevom. A ja som pocítila akési sklamanie. Už? To, čo sa mi preháňalo v hlave prekvapilo aj mňa - chcela by som ho ešte vidieť. Cítila som sa omámená a zahanbená súčasne - ako som si ho mohla predstavovať ako nejakého starého donchuana? S Kamilom som sa rozlúčila ako v snách a šla s otcom k autu parkovisko. Len čo sme sadli do auta, spustila som. „Teda, tati. Ty si ma prekabátil! Si hotový dohadzovač,“ karhala som ho a otec sa začal smiať. „Tak čo? Kamil je jednotka, však?“ spýtal sa s nádejou v hlase a keď som s úsmevom prikývla, dodal: „Pozvem ho na obed, súhlasíš?“
Mal v tom prsty aj on?
V tej chvíli som mu iba mlčky skočila okolo krku. Hneď na ďalší deň k nám Kamil prišiel s kyticou pre mňa aj pre mamu. A po obede sme sa išli spolu prejsť. Bola som zvedavá, či v tom našom zoznámení mal prsty aj on. „Ty si o tom vedel?“ spýtala som sa ho. „Čo si... Ani náhodou. Tvoj otec to na mňa nastražil rovnako ako na teba. Občas mi o tebe s hrdosťou rozprával, ale nevenoval som tomu pozornosť,“ usmial sa Kamil. „Ale teraz..." zadíval sa mi do očí. „Musím priznať, že nepreháňal.“ Zrazu sa ku mne sklonil a dal mi dlhú vášnivú pusu. Tvárila som sa, že ma šokoval, ale vlastne som po tom túžila už od včera aj ja. A tak sme s Kamilom začali chodiť. Dnes už od našej svadby prešlo krásnych desať rokov. Nikdy by som nebola predpokladala, že práve otec sa trafí a nájde mi takého báječného manžela. A navyše najlepšieho otca pre našich dvoch synov.