Slovenka Paulína opísala príbeh ako z filmu, keď jej vlastné dieťa prezradilo, že sa necíti byť v správnom tele.Dreamstime
StoryEditor

Skutočný príbeh Slovenky Pavlíny: „Moje dieťa sa necíti toho rodu, ktorý mu zapísali pri narodení!“

03.06.2022, 15:00
Príbehy

Paulína je feministka, umelkyňa a mama, ktorá o svojich deťoch bez váhania hovorí, že sú stelesneným šťastím. Má dve. Staršie sa narodilo, ešte kým bola študentkou na vysokej škole. Na druh si musela počkať dvanásť rokov. Už v detstve však tušila, že je iné. Aj keď nevedela, v čom iné.

„To, čo majú moje deti spoločne, je, že sú veľmi nadané. Som do svojich detí veľmi zaľúbená, ak mám povedať, aké sú, tak v prvom rade úžasné,“ rozpráva asi ako každá mama. V istom období však pri rozprávaní o svojich deťoch nedávala rod. Nehovorila dcéra alebo syn – a nie náhodou.

Porodila dcéry

Na rodných listoch napísali obom deťom do kolónky rod ten ženský. Pavlína si však všímala, že jej mladšie dieťa už v predškolskom veku  stavia bunkre a priťahuje ho to skôr k hrám, ktoré zväčša ľudia prisudzujú chlapcom. Nevyrušovalo ju to. Slobodná voľba dieťaťa. Navyše táto mama vedela, že hračky nemajú nad orientáciou a rodom človeka žiadnu čarovnú moc. „Keď prišla puberta, tušila som, že to bude dieťa iné, len som ešte nevedela, v čom iné,“ spomína si. Začiatkom puberty začalo byť toto dieťa smutné, a tak sa snažila, nech sa jej zdôverí. Čakala. Dala tomu čas, nech si veci najskôr usporiada vo svojej hlave a srdci. „Prišiel moment, keď som cítila, že mi to chce povedať, ale nejako to nešlo von. Tak som napísala na papier možnosti a položila ich na stôl,“ opisuje scénu ako z filmu. Vtedy sa trinásťročné dieťa Johana mame zverilo, že sa cíti ako Johann.

Spoločnosť nemá pochopenie

Každý z nás si o sebe myslí, že je silný a bez predsudkov. Umelci možno ešte viac pavlína má profesiu, v ktorej by boli konvencie zväzujúce a opozícia normály – nenormálny nedáva zmysel.  Aj napriek otvorenosti ju pred možnosťami, ktoré pred svoje dieťa postavila, prepadol obrovský strach. Takmer rok potom nemohla spávať. Čo s jej dieťaťom bude, ako bude v tejto spoločnosti fungovať? Čo bude musieť prekonať, ako zmeny prebehnú v rodine alebo v škole? Všetko bolo pre ňu nové. Počas tých nocí bez spánku premýšľala o tom, aké by to bolo pre ňu. Snažila sa vžiť do pocitov svojho dieťaťa. Empatia, tvrdí Pavlína, je to najdôležitejšie. „Akí silní musia byť títo ľudia!“ povedala si. V spoločnosti existuje pre nich ešte menej pochopenia ako pre lesby a gejov. Neraz na ich adresu padajú slová ako chorí alebo narušení.

Priebeh tranzície

Ako vlastne prebieha zmena pohlavia? Pavlíne pri tejto otázke sprísnie pohľad a vysvetľuje, že sa treba pýtať nie na priebeh zmeny pohlavia, ale na proces tranzície alebo zmenu rodu. „Nie som veľká googlička, niečo som si pozrela na internete, ale snažila som sa získať hlavne pomoc v blízkom okruhu odborníkov a dostať sa k psychoterapeutom,“ vraví, hoci jedným dychom dodáva, že odborníci, na ktorých najskôr narazila, pre jej rodinu veľkou pomocou neboli. Rozpráva to bez hnevu, mykne plecami, že rozumie. Nemali skúsenosti, alebo mali obavy. „Najdôležitejšie je pýtať sa dieťaťa. Čo chce. Kam až chce ísť. Johann bol spočiatku veľmi netrpezlivý, všetko chcel dosiahnuť hneď. Keď som však zistila, čo je u nás pri mladistvých možné a kedy, musel sa učiť byť trpezlivejší. Keď už videl, že má moju podporu, že už je v procese, bol zmierlivejší. Musel pochopiť, že cesta je zdĺhavá.“     

Kam až chce zájsť?  

Na weboch, ktoré máme o transrodových ľuďoch, sa dozvieme, že pre každého z nich môže tranzícia znamenať niečo iné. Od coming outu cez takú obyčajnú vec, ako je zmena účesu či obliekania, až po rôzne chirurgické zákroky a zmenu dokladov. Pavlína hovorí, že v tomto smere strach o to, že by sa jej dieťaťu kvôli terapii zmenila povaha, nikdy nemala. Puberta aj tak trochu zmení človeka, takže na čo sa zbytočne trápiť. Vnútorný boj zvádzala Pavlína s oslovovaním svojho dieťaťa v inom rode. „Mali sme to vlastne dosť uľahčené, lebo sme ho odmalička volali Johy, takže z tejto stránky sa nič nezmenilo, len zámená mi robili spočiatku problém,“ smeje sa na sebe. „Bolo to veľmi náročné, aj som chcela, ale dlho som sa mýlila. Našťastie mi to moje dieťa nevyčítalo. Potom som začala byť citlivá aj za neho, viac ako on, keď sa mýlili zas napríklad starí rodičia.“

Dnes má s už dospelým synom krásny vzťah, dokonca spolu vytvorili aj jedinečný umelecký projekt s názvom Za trest. Johann má svoj život, ona tiež, ale vedia sa spolu smiať, plakať aj úprimne porozprávať. A to je všetko, čo si môže ako matka priať.    

menuLevel = 2, menuRoute = magazin/pribehy, menuAlias = pribehy, menuRouteLevel0 = magazin, homepage = false
28. jún 2022 23:54