Pred vyše mesiacom prišiel syn domov s tým, že sa rozišli so snúbenicou. Úprimne som zostala v šoku a bolo mi to ľúto. Chodili totiž spolu od maturity, vyše sedem rokov. Brala som ju už dávno ako nevestu, súčasť našej rodiny, bez ohľadu na to, že o svadbe začali rozprávať až nedávno. Samozrejme, že som ako prvé vyhŕkla – prečo? A nedala mu pokoj, kým som z neho nedostala vysvetlenie. Povedal mi, že už dlho mal pocit, že to, čo ich spájalo, bol skôr zvyk ako láska. Zistil, že si prestali chýbať a keď neboli spolu, že mu to vlastne dobre padlo. Cíti, že chce ešte niečo zažiť, vyskúšať, chce prejsť svet… A že sa nerozhodol zo dňa na deň. Bojoval s tým niekoľko mesiacov. Priznal však, že jeho polovička to tak nevidí. Je zhrozená a zrútená… Kým totiž syn plánoval rozchod, ona svadbu. Aj vo mne všetko kričalo, že si to má ešte rozmyslieť, že vzťah je viac ako nejaké cestovanie. „Práve preto to musíš nechať len a len na ňom,“ uzemnil ma manžel. „Do cestovania mu hovoriť môžeš. Do vzťahu nie.“ A tak som sa stiahla. Nakoniec však len na pár dní – kým synova priateľka neprišla so správou, že práve zistila, že je tehotná.
To predsa všetko mení – bola a som presvedčená. Môj muž však tvrdí, že nie. Že stále nemáme právo do toho synovi hovoriť. Dokonca ani v situácii, keď sa zdá, že svoje rozhodnutie rozísť sa s ňou nemieni vziať späť ani v novej situácii. Tvrdí, že o dieťa sa postará, dá mu všetko, bude tu preňho, ale oženiť sa kvôli tomu s niekým, ku komu necíti to, čo by v manželstve asi cítiť mal, vraj nemieni. Mne to však príde ako špekulovanie. Nikdy predsa nedá dieťaťu všetko, ak s ním nebude bývať, nikdy tu nebude môcť byť preňho, ak bude niekde v keli na druhej strane sveta! Nevysníval si zbytočné vzdušné zámky o tom, čo všetko by ešte mal zažiť a skúsiť? A nie je nakoniec to dôvod, že mu obyčajný vzťah a obyčajná rodina nestačia? Naozaj ju prestal mať rád? Alebo má až príliš rád seba a to, čo chce len on sám? V živote sa predsa musíme vedieť aj zaprieť a obetovať… Ak budem bez slov rešpektovať jeho rozhodnutie, mám pocit že ho podporujem v nezodpovednosti a sebectve. Priznávam, že zatiaľ sú z toho len hádky a krik. Čo iné však mám robiť, aby zmenil svoje rozhodnutie a zachoval sa podľa mňa správne?