S Adamom sme sa poznali desať rokov. Dnes môžem povedať, že sme sa nepoznali. Chodili sme spolu tri a pol roka. Svadba bola krásna. Celá retro, vonku na lúke, mala som bodkované šaty a červený rúž.
Bola dosť intímna a rodinná, jedlo sme mali vo forme rautu, spievali nám kamaráti. Bolo to v máji a vonku strašná zima, jedenásť stupňov. Hostina bola v stanoch, takže keď sa zavreli, trošku sa to zlepšilo, ale dosť ľudí vzhľadom na zimu odišlo domov skôr.
Pred svadbou som bola slepá
Manželstvo vydržalo presne na deň deväť mesiacov. Pred svadbou by som to nezistila, ale hneď po nej na mňa doľahla ťažoba tohto záväzku. Videli sme, že chceme od života každý niečo iné. Priznávam a beriem na seba vinu, že som sa vydávala s ružovými okuliarmi a spadli mi chvíľu po svadbe, keď som zistila, že Adam, bohužiaľ, nie je človek pre mňa. Po svadbe si doma sadol a povedal, že si nebude hľadať prácu, keď svadobný salón tak dobre fachčí.
Chcel byť umelcom, tak asi nebude chodiť do práce. Bol bohém, ale pred svadbou som si nechcela pripustiť, že jeho štýl života nezvládnem. Neprekážalo mu vedomie, že nezarába na nájom, hlavne, že raz za čas zoberie zákazku. Myslela som si, že keď sme sa vzali a chceme mať deti, začne si uvedomovať zodpovednosť.
On ich chcel, čo mi nešlo dohromady. Bohémi sú však veľké decká, stále sa chcú na niečo tešiť a tak to bolo aj u neho. Chcel pekný byt, mali sme. Chcel cestovať, cestovali sme. Chcel svadbu, bola. A čo teraz? No teraz je na rade dieťa. Stále chcel zažívať niečo nové.
Napísal mi, že mu chýbam, ale mne bolo bez neho dobre.
Po svadbe povedal kamarátke, že som sa veľmi zmenila. Jasné, v očakávaní dieťaťa. Zmenili sme sa obaja, a to už sme dohromady nepasovali. Sadnúť, pobaviť sa o tom a snažiť sa niečo vyriešiť sa dá len vtedy, keď to chcú obaja. Snažila som sa to riešiť a naznačovať mu, že by niečo mal robiť, ale z jeho strany prišla veľká vzbura.
Vraj som ako cudzí človek, ktorý mu niečo prikazuje. Porozbíjal veci, držal mi päsť pri tvári a potom „aspoň rozflákal stôl, keď nemohol dať ranu mne“. Kedykoľvek som vytiahla nejaký problém, jeho reakcia bola – tak sa rozveďme! Pre mňa bol rozvod vylúčený a myslím, že neveril, že by som ho bola schopná.
Poznal moje zásady. No keď mi to povedal štvrtýkrát, odpovedala som mu – dobre. Po jednej takej hádke odišiel a ja som čakala, že si niečo zásadné uvedomí. Napísal mi, že mu chýbam, ale mne bolo bez neho dobre. Konečne som mohla dýchať. Pre neho bolo všetko zle, čo mu vlastne vyhovovalo, lebo v depresii sa predsa najlepšie tvorí. Ja som však pozitívny človek.
Vtedy mizne láska. Len čo stratíš rešpekt
Čo som na ňom vlastne milovala? To, ako ma vedel rozosmiať. Boli sme najlepší parťáci na svete. Veľmi sme si rozumeli. Všetko príliš riešim, takže mi celkom vyhovoval jeho nadhľad, ktorý však v tom bohémskom ponímaní hraničí s neriešením a nezodpovednosťou, a s ktorým sa končí na ulici. Medzi nami to bola čistá chémia, len čo došlo na vážne veci, zistila som, že je dieťa.
