ČASŤ DRUHÁ:
Veľa párov ostáva spolu kvôli deťom. Ich potomkovia nevidia lásku a ani cit. Je teda v takomto prípade lepšie ísť od seba?
Myslím si, že na toto neexistuje paušálna odpoveď. Na druhej strane si myslím, že dnešné páry to vedia veľmi rýchlo vzdať. Kedysi to fungovalo inak. Ľudia sa z nejakých príčin rozhodli byť spolu a mať spolu dieťa. Používať rozvod alebo rozchod, len čo niečo nefunguje a tváriť sa, že sa nič nedeje, sa mi vidí veľmi ľahkovážne. Ak už dospejeme k takémuto rozhodnutiu, tak by sme si ho naozaj mali zvážiť a vyobracať z každej strany. Bratislavský kraj má rozvodovosť takmer 50 percent. Je to niečo, čo nastavuje zrkadlo našej spoločnosti. Základná jednotka spoločnosti bola kedysi rodina. Toto sa rokmi veľmi zmenilo.
Niekedy sa ten vzťah však už nedá zlepšiť. Aký je to pocit pre dieťa, ak necíti medzi rodičmi ani štipku citu?
V terapii platí akási múdrosť: „Čo nemáš, nemôžeš dať.“ Nefunguje to len pri psychoterapii, ale funguje to aj v praxi. Ak dieťa nedostávala vzory, ako to medzi mužom a ženou funguje, ako vyzerá vrúcny a láskavý vzťah medzi dvomi ľuďmi, potom automaticky dieťa nedostáva možnosť byť zručný v tejto sociálnej oblasti. Teda je možné, že v dospelosti takisto budú vznikať zádrhy, akých si bude dané dieťa vyberať partnerov.
Ak dieťa vidí aspoň jedného rodiča s milujúcim partnerom a zažíva pozitívne emócie, má nádej byť v dospelosti milované a milujúce?
Musíme tam však pridať aj iné situácie ako láskyplné prejavy náklonnosti. Dieťa by malo vidieť, aké to je rešpektovať partnera, ctiť si ho a byť tolerantný, či vedieť sa na niekoho sa spoľahnúť. Toto by sa malo v každom vzťahu normálne diať. Nemalo by ísť len o fyzické prejavy nehy, ale o celkový komplex správania sa jedného voči druhému.
Orientujete sa vo svojej praxi predovšetkým na deti a ich rodičov. Sú deti dnešnej doby agresívnejšie ako kedysi?
Vôbec si to nemyslím. Často sa stretávam s touto otázkou. Myslím si, že agresivita detí je len ich prejavom. Na prvý pohľad, ak by sme robili akúsi štatistiku prejavov detského správania, tak by tam takéto prejavy určite vystúpili. Mám však pocit, že je to len kompenzácia detských emočných frustrácií. Jednoducho potrebovali nájsť stratégiu, ako prežiť v prostredí, v ktorom sa nachádzajú. Jednou z nich je agresivita. Tá je však vernou sestrou úzkosti. To znamená, že ak som úzkostná a necítim sa dobre, môžem skĺznuť k agresivite. Ale vnútri som veľmi neistá, slabá a krehká. Tento problém majú často deti, ktoré ku mne prichádzajú.
Je teda správanie synov a dcér odrazom ich rodičov?
Dieťaťu, ktoré sa správa nevhodne, určite niečo chýba. Ak je agresívny otec, syn agresívny byť nemusí. Prejav môžeme navonok zachytiť v presnom protipóle. Ak je dominantný otec, jeho syn môže byť úzkostný a ustráchaný. Tie prejavy môžu byť naozaj opačné. No, ako vravím, je to stále „len“ prejav.
Čo najviac trápi slovenské deti? Prečo vás ich rodičia vyhľadávajú najčastejšie?
Najčastejšie sa venujem poruchám správania. Je to veľká kategória. Rozmenené na drobné sem patria nezvládnutá adaptačná fáza v škole alebo v škôlke. Sú to úzkostné stavy alebo separačná úzkosť, potom je to agresivita dieťaťa. Dieťa sa dostáva do amoku. Rodičia sa vtedy nezriedka boja svojmu dieťaťu čokoľvek povedať, lebo by mohlo skĺznuť do ešte väčšieho afektu. Potom sú to problémy so vzťahmi medzi spolužiakmi. Často potom škola upozorní rodičov, že s tým treba niečo robiť. V zásade však deti trápia nenaplnené citové potreby, deficit pozornosti, absencia hraníc a zrozumiteľných pravidiel. To, čo som vymenovala v úvode odpovede, sú len prejavy, ktoré skôr trápia rodičov, prípadne pedagógov. Väčšinou sa zaoberám takýmito prípadmi.
Problémom posledných rokov je aj šikana v škole. Vieme charakterizovať tyrana a obeť? Majú špecifické vlastnosti?
Je to zložitá otázka. Pre mňa je často ten, koho označujeme za agresora, v skutočnosti obeť. Lebo je možno obeťou prostredia, v ktorom vyrastá. Musí si regulovať svoj sebaobraz takýmto spôsobom. Také dieťa práve v určitej emočnej alebo vzťahovej oblasti veľmi trpí a musí si deficity naprávať práve touto nešťastnou cestou. Opäť, ak by som pracovala len s obrazom, že niekto šikanuje, nebola by som dobrou psychologičkou. Musím hľadať aj príčiny, prečo sa to deje. Dá sa to zhrnúť celkom jednoducho. Dnešné deti majú veľmi silné sebavedomie, ale nízku sebaúctu. Ľudia si to zvyknú zamieňať, a pritom je tam obrovský rozdiel. Sebavedomie je závislé od vonkajších faktorov, ale sebaúcta je stabilná črta, ktorá sa buduje v ranom detstve. Ak ju mám vytvorenú, potom ostáva konštantná po celý život. Sebaobraz netrpí natoľko ako pri deťoch, ktoré majú vysoké sebavedomie, ale nemajú sebaúctu.
Venujete sa aj arteterapii. Ako to funguje u detí? Môže terapia umením aj liečiť?
Ona aj lieči. Chcela by som to uviesť na správnu mieru. U detí veľa používam terapiu hrou. Je to samostatný typ terapeutickej práce. Rada využívam aj arteterapiu. Je to súčasť, ktorú deti môžu využívať v rámci hrovej terapie. Umenie naozaj lieči. Aj hra a aj tvorivá činnosť je niečo, čím je dieťa pohltené. Hra a tvorenie sú pre deti prirodzené. Práve pri tom si môžu naplno prežívať svoje vnútorné konflikty, ktoré inde nie sú akceptované. Ak napríklad dieťa kričí na bábiku, možno zažilo niečo podobné v škôlke alebo v škole, napríklad krik učiteľky, a musí to nejako spracovať.
Zrejme aj negatívne emócie paria k deťom. Ani dospelý človek nie je predsa celý čas len šťastný... Sú teda takéto záporné emócie v poriadku?
Jednoznačne. Je dobré, ak túto informáciu majú aj rodičia. Ak je dieťa nahnevané alebo má strach či je smutné, tak to nemáme hneď potlačiť a vtesnať dieťa do radosti. Štyri základné emócie sú radosť, hnev, strach a smútok. Väčšinou máme potrebu, aby boli naše deti radostné a šťastné, resp. potlačiť hnev či inú, nevyhovujúcu, emóciu. V živote je však predsa prirodzené, že sme vyplašení, smutní a aj sa hneváme. Je fajn, keď deti socializáciou získavajú zručnosti, ako určitým spôsobom prejaviť hnev. Treba im však, a to aj prostredníctvom našich reakcií, hovoriť, že je o. k. byť nahnevaný. Aj nám rodičom sa to predsa stáva. Dieťa by malo dostávať spätnú informáciu: „...ľúbim ťa, aj keď si nahnevaný.“
Spomínali ste hrovú terapiu. Je potrebné, aby sa rodičia s deťmi od útleho veku hrali?
Je výborné a žiaduce, ak si rodič nájde čas na svoje dieťa. Hrová terapia sa indikuje vtedy, ak sa vyskytol nejaký problém. Inak by sa dieťa u mňa neobjavilo. Niekedy rodičia argumentujú, že dieťa sa môže hrať aj doma. Ale v terapeutickej herni je to úplne iný typ hry. Tam máme špeciálne hračky, iné pravidlá a konkrétny prístup psychológa, ako viesť daný čas. Potom je, samozrejme, možnosť spolupracovať aj s rodičmi. Je nemožné, aby bolo dieťa fungujúce raz do týždňa u mňa, a potom sa vracia do prostredia, v ktorom sa nič nemení. Rodičia môžu využiť iný typ terapie, ktorý sa volá filiálna. Pre dieťa je nepochybne najdôležitejší vrúcny vzťah medzi rodičom a dieťaťom – prijatie a hranice.
