Jozef ako malý miloval cumlíky a keď sme sa ich v jeho dvoch rokoch zbavili, myslela som si, že sme vyhrali. Mali sme dohodu, že ak sa rozbije alebo stratí posledný cumlík, ďalší kupovať nebudeme. Syn súhlasil a potom sme tak aj postupovali, píše idnes.cz.
Čoskoro sa ale preorientoval na svoje prstíky. S ocucáváním prstov je to samozrejme zložitejšie, pretože sú vždy k dispozícii. Snažím sa mu to pripomínať (väčšinou len poviem "prsty" a on už vie). Ale pred niekoľkými mesiacmi začal s ešte horšou variantom.
Najskôr si ožužlával rôzne šnúrky na oblečení a teraz dokonca tričká. Strká si do úst časť okolo krku, ktorú má u mnohých tričiek už úplne vyťahanú. Snažím sa mu to tiež pripomínať, ale som menej úspešná než s prstíkmi.
Manžel si myslí, že je to jasný prípad orálnej fixácie, ale ani jeden z nás nevie, čo s tým.
Čo by ste nám odporučili?
Jana
Odpoveď odborníka
Dobrý deň Jana, zdá sa, že váš syn skrátka musí mať neustále niečo v ústach. Aj keď sa vám podarí určité správanie zvládnuť a syn si danú vec do pusy strkať prestane, čoskoro si k ožužlávaniu nájde niečo iné. Čo sa týka akéhokoľvek zlozvyku, najúčinnejšou metódou je opakovaná zábrana daného správania. O to ste sa snažili, ale výsledkom bolo len presunutie správania na iný objekt. Je teda pochopiteľné, že manžela napáda orálna fixácia. Skutočne sa vynára otázka, na čo mu orálne uspokojenie slúži.
Na takú potrebu orálneho uspokojenia sa môžeme pozerať jednak z pohľadu, čo je zdrojom tejto potreby, a jednak z pohľadu, k čomu slúži ono cmúľanie mimo samotného uspokojenia. Sú to dve strany tej istej mince. Cmúľanie slúži zrejme k zmierneniu napätia. Môžete hľadať, ako ho naučiť toto napätie zmierniť inak - kľúčom k tomu môže byť tzv. Kontejnovanie. Toto slovo označuje bežnú činnosť rodiča, ktorý pomenúva emócie a potom k nim zaujíma stanovisko a ďalej ich ovplyvňuje. Pre ilustráciu: "Jéj, to je škoda, že sa ti rozbilo autíčko. Mal si ho veľmi rád, to je škoda, to si asi smutný. Tiež ma to mrzí. No nedá sa nič robiť. Vyhodíme ho, keď už nefunguje. Nebuď ale smutný, máš aj iné hračky, s ktorými sa rád hráš, niečo si nájdi. ... Napríklad tú stavebnicu? "
Ak by ste sa uspokojili so zmierňovaním napätia, mohol by zostať nepovšimnutý dôležitý zdroj. Je na mieste hľadať, čo toto napätie vyvoláva. Často to môže byť nejaký stres matky či celkovo stres, ktorý je v rodine z akéhokoľvek dôvodu. Často sa tiež stáva, že rodičia s dieťaťom hovoria až príliš, príliš vysvetľujú, majú potrebu, aby ich dieťa pochopilo na dospeláckej úrovni, keď ono na to nie je ešte zrelé. To sa stáva niekedy trebárs u ľudí, s ktorými zase ich rodičia naopak nehovorili vôbec a iba ich trestali. A tak môže byť hľadanie zdrojov napätia syna naozaj dobrodružné. Opakujem však, že zvyčajne súvisí so stresom matky alebo so stresom v rodine.
Ak si ten stres uvedomíte sami, môže sa vám pokojne podariť odbúrať príčinu aj bez ďalšej pomoci. Ak by ste tápali, môžete sa obrátiť na psychologickú, lepšie povedané psychoterapeutickú pomoc. Odporúčal by som potom tzv. Rodinnú psychoterapiu.
Prajem veľa zdaru!
Mgr. Lukáš Legner, psychológ
