Potomok či potomkovia z partnerovho predchádzajúceho vzťahu sú jeho neoddeliteľnou súčasťou a vy ich musíte minimálne rešpektovať – to je proste fakt. Okolie však očakáva, že ich budete brať „za vlastných“, ako by to bola úplná samozrejmosť. Prax je však často úplne odlišná.
Väčšina žien, ktoré som na túto tému oslovila, zo začiatku tvrdila, že si partnerovo dieťa zamilovali od prvého okamihu. Veď táto odpoveď sa očakáva, nie? Môj neveriacky pohľad im však nakoniec rozviazal jazyk. „Tak áno, bolo to ťažké,“ priznala sa kamarátka Eva. „Žiarlila som na všetko okolo jeho dcéry. Na jej skutočnú matku, na jej ,privilégiá‘ aj na to, že až do konca života bude partnerovým spojivom s minulosťou.“ Ako by mi hovorila z duše. Presne také pocity som totiž mala tiež. Prešla som si rovnakou cestou. Hoci sa za to dnes hanbím, mala som občas sto chutí vzťah so svojím teraz už manželom kvôli jeho synovi ukončiť. Paradoxné na tom všetkom navyše bolo, že aj ja som si do vzťahu priviedla syna. Spočiatku som skrátka nebola schopná prijať, že by som sa o svoje city a pozornosť mala deliť s „cudzím“ dieťaťom. Moje sebectvo v tomto smere nemalo konca. Ako sa však hovorí: Čas všetko zahojí. Aj v mojom prípade chcelo len vyčkať, netlačiť sama na seba ani na toho malého chlapčeka a snažiť sa nájsť kompromis medzi svojím a jeho šťastím. Čoskoro som si totiž začala uvedomovať, že keď je to také ťažké pre mňa, ako sa asi musí cítiť partnerov vtedy štvorročný chlapec? Má v hlave zmätok a otázky, na ktoré nepozná odpoveď. Moja nestabilita a v určitom zmysle aj rezervovanosť mu iste na pokoji nepridali. Bola to chyba. Ale nijako zvláštna alebo nezvyčajná. S týmito pocitmi sa borí veľa žien v rovnakej situácii.
