Náš vzťah, vďakabohu, namiesto rozchodu dospel do štádia „šťastní až do konca života“. Teraz už viem, že som urobila veľa prešľapov, ale cesta k poznaniu bola viac než tŕnistá. Prečo som si tým musela prejsť? Dalo sa niečomu z toho zabrániť? Prečo sa my „macochy“ bojíme zdieľať svoje skutočné pocity? „Nezverila som sa ani najlepšej kamarátke, že nie som schopná cítiť k manželovým deťom to, čo sa odo mňa očakáva,“ priznala sa mi bývalá kolegyňa. Ženy cítia vinu a pocit zlyhania. Ako sa však zhodujú psychológovia, ide o úplne normálnu reakciu. A rozhodne by nemalo byť tabu o tejto problematike hovoriť nahlas! Nielen s priateľkami, prípadne s odborníkom, ale hlavne so svojím vyvoleným. Kľúčová je vždy snaha vzniknutú situáciu riešiť k spokojnosti všetkých zúčastnených.
KAŽDÁ Z NÁS JE INÁ, a v tomto prípade sa okrem povahy premietne aj skutočnosť, či má dotknutá aj vlastných potomkov. Materská láska sa totiž nedá vyčítať z kníh. Musí sa zažiť. Niektorým ženám to ide samo, iné s tým dlho bojujú. „S deťmi, ktoré sa ocitnú v našom náručí bez toho, že by sme ich porodili, máme vzájomne mierny hendikep. Nenosili sme ich vo svojom tele, nevideli sme ich vyrastať od prvých úsmevov, neboli sme tí, ktorí boli v zornom poli a nablízku od prvých dní. Nemajú k nám dôveru a my k nim, najskôr si ju musíme vybudovať,“ opisuje rodinná mentorka Šárka Weberová v predslove ku knihe od Lisy Doodson Jak být šťastná nevlastní máma, ktorá vyšla v českom preklade. Ale nájdu sa aj výnimky potvrdzujúce pravidlo, medzi ktoré patrí moja kamarátka Eva: „Vlastných potomkov nemám, a keď mi manžel svoje vtedy päťročné dievčatko predstavil, zamilovala som si ho. Musel by každý. Aj zlá macocha z rozprávok,“ opisuje svoje pocity.
