Nápad na tento článok mi skrsol pri čítaní internetovej diskusie v jednej z facebookových skupín. Manželka otca päťročného dievčatka z prvého manželstva sa sťažovala na jeho biologickú matku, že dcére nedáva zdravé jedlo. Že s ňou chodí na pizzu, že nemá problém so sladkosťami, dokonca ani s hranolčekmi z rýchleho občerstvenia. Malá býva dosť často chorá, čo ona, jej „macocha“, pripisovala práve zlej životospráve a bola rozhorčená, lebo napriek tomu, že mamu dievčatka niekoľkokrát dôrazne upozornila, že jej treba dávať viac zeleniny a ovocia, ona tak neurobila. A teda, že ona sa na to nemôže dívať, a čo robiť? Rady dostávala rôzne, no väčšina z nich znela – nie si jej mama. Môžeš na ňu vplývať u seba doma, keď dcérka trávi čas s vami, ale nemáš právo meniť jej mamu, hoci to myslíš dobre. Inak je to na zbláznenie.
Tak som sa teda poobzerala okolo seba, oslovovala som rôzne zmiešané rodiny a zisťovala som, ako intenzívne si hovoria do výchovy detí, ktoré do vzťahu prišli spolu s nimi. A modelov je niekoľko.
1. Všetko platí pre všetkých
Asi najideálnejší stav. Aj u mamy, aj u otca sú rovnaké pravidlá, mama s otcom komunikujú, vedia o sebe aj o dieťati, priority sú nastavené rovnako. Noví partneri rodičov sú viac kamaráti ako rodičia, ale nikdy nejdú proti nim.
„Pamätám sa, že moja malá chodila od svojho otca s nalakovanými nechtami,“ spomína Dominika, „strašne ma to hnevalo, mala tri roky a jeho žena nevedela pochopiť, čo je na tom zlé. Mne sa to nepáčilo, zdalo sa mi to nevhodné a keď to robila aj napriek tomu, že som ju výslovne poprosila, aby to nerobila, sadla som si s bývalým a vysvetlila mu, že JA som mama a JA určujem pravidlá v tomto smere... Potom sa to zmenilo, keď mala dcéra jedenásť a bola posadnutá druhou dierkou v uchu, držala so mnou a nedovolila jej to.“ Nevlastná mama a nevlastný otec by mali byť vlastne len ďalšími dospelými, ktorí sa o dieťa starajú. So všetkou svojou láskou. Psychológovia sa zhodujú v názore, že deti by mali cítiť, že sú súčasťou rodiny. Aj od nich.
2. Ja som lepšia ako tvoja mama
Niektoré ženy vstupujú do vzťahu s mužom, ktorý už má deti, s nadšením, ktoré tomu stavu neprináleží. Zo samej lásky k mužovi sa chcú zmocniť aj sŕdc jeho detí, zabúdajúc, že tie deti majú mamu, ktorú ľúbia a s ktorou žijú svoj život. A najjednoduchšia cesta je – dovoliť to, čo je zakázané, kupovať to, čo nie je vhodné pre konkrétny vek, hovoriť o veciach, ktoré nie sú vhodné.
„Moja dcéra pozerala s priateľkou môjho exmuža filmy, ktoré vôbec neboli pre ňu... Kupovala jej topánky na opätku, aj keď ledva na nich stála... Vždy, keď sa s ňou pred našou bytovkou lúčila, objímala ju, bozkávala a kričala za ňou, že o dva týždne si to zase riadne užijú, že vymyslí super plán,“ spomína Kristína, „bolo to také celé nasilu, celkom ma potešilo, keď sa nakoniec rozišli.“
Keď už spomíname tie rozchody – v Amerike skončí polovica prvých manželstiev a 38 % druhých. Tie druhé možno aj preto, že „macochy“ prekročia svoje hranice, kritizujú bývalé ženy svojich partnerov vo výchove, čo sa mnohým mužom nepáči. Ako matky si totiž veľká väčšina rozvedených otcov svoje expartnerky váži.
3. Moje sú moje, tvoje sú tvoje
Funkčné, praktické, hlavne v prípade, že komunikácia na niektorej strane viazne. Keď deti nie sú vo veku, keď by si veľmi rozumeli, keď si veľmi nesadnú a nechcú sa stretávať, netreba to siliť a hrať sa na veľkú rodinu.
„Ja som mala škôlkarov, môj Martin mal deviataka a ôsmaka. Bolo jasné, že sa im pár minút povenujú, ale Fíha Tralala spolu pozerať nebudú...“ hovorí Janka. „Tak Martin urobil múdru vec a nevzdal sa ich spoločných výletov na hory – radi liezli po skalách. Aj v lete, aj v zime, cez víkendy. Bola som za, keď sa potom vrátili domov, chalani nemali pocit, že ich moje deti otravujú, tých pár hodín s nimi radostne vydržali.“
V rodinách, kde sú deti z predošlých vzťahov, sa často držia aj oddelené kasy. Alimenty sú rôzne, potreby detí sú rôzne, a ak sa partneri nevedia dohodnúť, ako by sa to malo platiť zo spoločnej kasy, pristúpia k tomu, že spoločne si platia len domácnosť, ale deti si financujú každý svoje.
„My sme na tom zhoreli,“ spomína Karolína. „Môj bývalý nemal vysoký príjem, alimenty boli nízke, nemohla som si dovoliť kúpiť deťom to, čo môj priateľ svojim. Bolo to zreteľné najmä pod stromčekom, cítila som sa veľmi trápne, ako tam moje deti sedeli nad svojím balíčkom a jeho deti ich mali ešte desať nerozbalených... Nevedeli sme sa zladiť. On nemal potrebu naskočiť kvôli nám na nižší štandard, to som chápala, ale ja som sa nedokázala dotiahnuť na ten jeho. On nikdy nenavrhol, že by sme mohli spoločne hospodáriť aj pri deťoch a ja som nemala odvahu, predsa, viac peňazí mal on. Tak sme to časom zabalili.“
4. Buďme všetci kamaráti
Mám jednu známu, ktorá núti svojho bývalého a bývalú svojho súčasného, aby kvôli deťom trávili spoločne Štedrý večer. Aj to robia, neviem, ako sa pri tom cítia, ale nedokážu povedať nie. Pritom je to zbytočné. Je skvelé, keď majú deti všetkých rodičov – vlastných aj nevlastných – na prvom svätom prijímaní alebo na stužkovej, na svadbe a podobne. Ale spoločné dovolenky, výlety alebo sviatky, to naozaj nemusí byť výhra.
„Je to také zvláštne, ale keď môj otec zomrel, jeho prvá žena a moja mama sa skamarátili a chodili spolu na masáže, do wellnessu, do sauny. Nikdy som to kamarátstvo nepochopila, možno mali potrebu byť v blízkosti niekoho, kto ho poznal tak dobre ako ony, ale pripadalo mi to veľmi divné,“ hovorí na margo tohto fenoménu Alexandra.
