Vytráca sa u detí kreativita, reálny pohľad na svet a prežívanie zážitkov pod vplyvom displejov?
Áno, môže to mať aj takéto následky. Virtuálny svet je často únikom pred náročnejším a namáhavejším životom v realite. No všetky podstatné veci v živote sa dejú predovšetkým v normálnom svete. Z virtuálnej večere sa nenajeme, s virtuálnou manželkou mať virtuálne deti nebudeme. Prehnaný pobyt vo virtuálnom svete môže viesť k tomu, že si dieťa nestihne nacvičiť mnohé zručnosti, ktoré bude potrebovať na to, aby dokázal dobre fungovať v realite. Ako správne komunikovať, riešiť konflikty vo vzťahoch, že sa občas treba niečoho vzdať a prekonať námahu na dosiahnutie niečoho dôležitého. Ale aj to, ako sa tešiť z vlastných detí napriek tomu, že starostlivosť o ne je veľmi náročná a vyžaduje obetu.
Mali by deti poznať riziká virtuálneho sveta?
Samozrejme, považujem to za kľúčové. Keďže je to svet, v ktorom fungujú a považujú ho za svoje prostredie, je dôležité s deťmi o rizikách rozprávať pravidelne a do hĺbky.
V detskom svete zákazy príliš nefungujú. Oveľa prínosnejšou formou je vlastný príklad rodičov. Mýlim sa?
Máte pravdu v tom, že deti sa prostredníctvom príkladu rodičov učia najviac. Učia sa dokonca aj to, čo sa nikdy nepomenuje. Vidia, čomu rodičia dávajú dôležitosť, aké hodnoty vyznávajú. No vo výchove sú dôležité aj explicitne pomenované hranice, niekedy aj vo forme zákazu. Dovolili by ste svojmu osemročnému synovi fajčiť či pozerať porno? Asi nie. A asi bude v tomto prípade najvhodnejším prostriedkom práve vhodne odkomunikovaný zákaz.
Je cestou nazerať na „displeje“ ako na tvorivé, nie výlučne pasívne využívanie?
To je výborný spôsob, ako pristupovať k displejom. Napriek všetkým rizikám sú to skvelé nástroje, ktoré nám môžu pomôcť urobiť čokoľvek, čo si zaumienime. Napísať knihu, nahrať pieseň, naučiť sa cudzokrajný recept. Dnešné deti majú práve vďaka internetu nekončené možnosti, také, aké žiadna iná generácia nemala. Môžu sa naučiť, čo len chcú a stať hocičím, po čom túžia. Paradoxom je, že práve zvyk pasívne nasávať digitálny obsah ničí vnútornú schopnosť detí po niečom túžiť, niečo si vysnívať a spoznať, kým sú a ako sa majú rozvíjať. Deti kedysi chceli byť baletkami, policajtmi, muzikantmi, učiteľkami. Keď sa spýtate dnešných detí, čím chcú byť, mnohé z nich odpovedia youtubermi.
Ako sa dostať z tohto „kola závislosti“ von? Kadiaľ vedie cesta k zmene?
Sústreďme sa na vzťahy a buďme prítomní tam, kde práve sme. Vyhnime sa únikom do virtuálnej reality. Na digitálne technológie si vymedzme čas a inokedy ich podľa možností nevyťahujme. Čas s našimi deťmi je obmedzený, tak ho nepremrhajme. Bude to skvelý príklad pre deti, ktoré sa potrebujú naučiť, ako zvládnuť digitálny svet.
