Písal sa rok 1926, keď sa Albertovi, neskôr známemu tiež ako kráľovi Jurajovi VI, narodila dcéra Alžbeta. Napriek tomu sa veškerá pozornosť nezameriavala na ňu, ani na iné prírastky v britskej monarchii. Kráľom sa totiž mal stať Albertov brat Eduard, ktorý na britský trón skutočne aj zasadol. Jeho vláda však trvala len zopár mesiacov, nakoľko sa zamiloval do dvakrát rozvedenej Američanky a kvôli láske sa rozhodol vzdať trónu. V tom čase mala Alžbeta len 10 rokov, keď sa všetko zo dňa na deň zmenilo. Jej detstvo prestalo byť detstvom a malé dievčatko sa začalo pripravovať na úlohu kráľovnej.
V čase, keď sa Británia spamätávala z humbuku, ktorý Eduard po odstúpení nepochybne vytvoril, sa však vo vedľajších dverách odohrávalo čosi iné. John Bowes-Lyon, strýko kráľovnej Alžbety, zomrel na silný zápal pľúc. Jeho manželka Fenella Hepburn-Stuart-Forbes-Trefusis, zostala na štyri dievčatá, Anne, Nerissu, Dianu a Katherine, úplne sama.
Aby toho nebolo málo, zatiaľ, čo sa všetci vyrovnávali s bolestivou stratou, prišiel do toho ďalší údel. Anne a Diana sa od svojich rovesníkov takmer v ničom nelíšili, no to sa nedalo povedať o Nerisse a Katherine, ktorí boli výrazne zaostalé. Ich mama sa ich tak rozhodla umiestniť do ústavu pre mentálne postihnutých a ľudí s duševnými chorobami. Na tom by nebolo nič zlé - ak by sa kráľovská rodina k celej veci postavila férovo. Od toho okamihu boli totiž sestry nielenže odrezané od monarchie, ale zároveň ich v oficiálnych dokumentoch vyhlásili za mŕtve.
Ústav, kde boli Nerissa a Katherine umiestnené, bol známy svojím nekompromisným prístupom a zaostalými metódami, ktoré pacientom viac ubližovali, než pomáhali. Nachádzal sa na druhej strane Anglicka a rozhodne nebol miestom, ktorý pripomínal pohodovú domácu atmosféru. V čase tuberkulózy sa pacienti v malých priestoroch ľahko infikovali a pomaly umierali.
Článok pokračuje na ďalšej strane