Na televíznej obrazovke prežíva jednu drámu za druhou. V skutočnom živote však herec Martin Mňahončák (49) pôsobí ako muž, ktorého len tak niečo nevyvedie z rovnováhy. Pritom aj on si musel v živote všeličo vybojovať, akurát pochopil, že krik a sťažovanie nie je cesta. „K ničomu by mi to nepomohlo,“ konštatuje s pokorou.
Svoju profesiu ste vraj tak trochu vyhrali v stávke, ktorú ste uzavreli s kamarátmi o to, či vás zoberú na herectvo. Nebáli ste sa, že vás víťazstvo v hre bude stáť šťastie v láske? A, mimochodom, nikdy nestálo?
Nestálo. V láske som šťastný, dokonca veľmi šťastný. A nielen dnes, myslím, že som bol aj vtedy, hoci to je už taká minulosť, že si to ani nepamätám. Pretože najpodstatnejšie je to, čo je teraz, a to, že to trvá už tak veľa rokov.
Nie je to aj tým, že vy dvaja s manželkou ste si tak trochu súdení? Narodili ste sa totiž v rovnaký deň...
Keď človek stretne tú pravú, tak to cíti, a vôbec nerozmýšľa nad dátumom narodenia. Takže to beriem len ako takú milú záležitosť. Spojilo nás skôr to, že sme ľudia, ktorí si rozumejú. Povedal by som, že to je veľká výhoda. Môžeme tak veci vyriešiť ešte skôr, než by z nich bol nejaký problém. Väčšina kríz totiž vzniká z toho, že sa ľudia nerozprávajú a nechajú malý problém narásť na veľký. A potom to vybuchne. To sa u nás nestáva.
Bolo to tak od začiatku? Hovorí sa totiž, že každý vzťah človeka mení...
Na to by som odpovedal asi slovami zo známej českej pesničky, kde sa spieva: „Kolikrát člověk může mít rád tak opravdu z lásky...?“ Neviem, či sa tak naozaj, naozaj dá zamilovať viackrát. Lebo, ak by sa človek mal meniť, malo by to byť asi niečo vážne. Také zamilovanie, keď si v podstate len nasadíme ružové okuliare, také človeka nemení. Špeciálne mužov. Podľa mňa v zásadných veciach zostávame celý život rovnakí. Zmenu skôr prináša to, že sa človek deň čo deň učí žiť s niekým iným, ako v tom, že je zamilovaný.
Vy dvaja s manželkou ste museli na svojej ceste prekonať aj celkom náročné prekážky, keď neprichádzali deti. Napriek tomu, keď ste hovorili o tom, ako po nich túžite, vždy som z vás cítila veľký pokoj. Akoby ste napriek všetkému verili, že raz prídu. Bolo to tak, alebo ste len navonok nedávali najavo obavy?
A čo iné má človek robiť? Rúcať sa z niečoho, čo nedokážem zmeniť? To nie je môj štýl.
Boli ste v tomto období skôr vy oporou manželke, alebo ste mali aj chvíle, keď ste sa potrebovali oprieť vy o ňu?
Myslím si, že v tomto sme na tom boli s manželkou úplne rovnako.
Ale potom prišiel deň, keď ste prvýkrát držali v náručí prvorodenú Dorotku. Dá sa vôbec opísať, čo sa v človeku v takej chvíli odohráva?
Nedá. Je to niečo, čo sa slovami jednoducho vysvetliť nedá. V ten deň v pôrodnici nikto iný nebol. A zrazu som začul detský plač. Najprv som si povedal, že veď jasné, som v pôrodnici, deti tu predsa plačú. Lenže potom mi došlo: Počkaj, ale veď tu nikto iný nie je! To plače tvoje dieťa! Vtedy som začal byť tak trochu v šoku, hoci som sa tváril, že nie som. (Smiech.) Keď mi ju potom dali na ruky a jej prvých štyridsaťpäť minút na svete som bol s ňou sám, bol to pocit, aký som dovtedy nikdy nepoznal. Nedá sa to porovnať s ničím iným. Nebol to stres ani panika. Bolo to niečo úplne nové.
Ja často spomínam, že keď som porodila naše prvé vymodlené dieťa, nebola som v siedmom nebi, ale rovno v sedemdesiatom siedmom...
Áno, lenže ono je to na jednej strane nebo, ale na druhej strane sa vám v tej chvíli niekde vzadu v hlave zapíše aj niečo, čo už nikdy nezmizne. Strach! Zrazu ste zodpovední za inú ľudskú bytosť. Priviedli ste na svet niečo živé a uvedomíte si, že od tej chvíle už nikdy nebudete myslieť iba na seba. Je to zvláštna zmes obrovskej lásky a strachu.
Myslíte si, že ste práve preto, ako dlho ste museli na tento pocit čakať, úzkostlivejší otec v porovnaní s inými? Dnes už máte navyše dcéry dve… K Dorotke pribudla Marína.
Nesledujem, ako vychovávajú deti iní, a podľa toho neposudzujem seba. Vychovávam ich tak, ako to cítim ja. Na jednej strane som možno viac ten, ktorý na všetko dáva pozor. Na druhej mám ale oveľa kratšiu zápalnú šnúru. (Smiech.) Človek už nemá toľko trpezlivosti. Keby som mal 20 rokov, zrejme by som na mnohé veci reagoval inak ako dnes, keď mám takmer 50…
Zabrať vám navyše dávajú aj na pľaci seriálového Dunaja. Keď ste pred niekoľkými rokmi do neho vstupovali, tušili ste, že si v ňom napokon na vlastnej koži prežijete prakticky celú druhú svetovú vojnu?
To netušil nikto, kam až sa seriál dostane. Samozrejme, vedeli sme, o čom sa píše, akú tému spracúvame, a dúfali sme, že to bude dobré. Ale že to bude až také úspešné, to vtedy asi nikto nepredpokladal.
Už od začiatku išlo o náročnú historickú tému, ale dej sa postupne posunul do ešte temnejšieho obdobia. Prekvapilo vás, kam až scenáristi v jednotlivých príbehoch zašli?
Mne sa skôr páči, ako výrazne sa tvorcovia držia skutočnej histórie. Nemyslím tým osudy jednotlivých postáv, ale historické udalosti, atmosféru doby a spôsob, akým sa vtedy veci naozaj diali.
Dokážete si pri takýchto silných príbehoch zachovať herecký odstup? A nechať svojho Vila pred kamerou, alebo žije vo vás celé dni?
Už roky si prácu domov nenosím. Keď som v práci, pracujem, ale keď odídem, nechávam ju tam. Nemám potrebu prenášať si ju do súkromného života.
Takže vaše dve dcérky vlastne nevedia, že ich otec trávi pracovné dni uprostred druhej svetovej vojny?
