Nie, ani netušia. (Smiech.)
Samozrejme, je to dané aj dobou, ktorú seriál zachytáva, ale tvorcovia nemajú problém ukončiť dejovú linku akejkoľvek postavy a nechať ju zomrieť. Nemali ste niekedy tendenciu za nejakú orodovať?
Nikdy som to nerobil v žiadnom projekte a ani to robiť nebudem. Tí ľudia, ktorí scenáre píšu, sú v tom šikovnejší ako ja. Preto to píšu oni, a nie ja. Takže, čo by som im do toho rozprával?
Predsa len, keď spolu herci trávia mesiace či roky, vytvoria si vzťahy, a potom asi nie je ľahké prijať, že tento kolega už skončil... Ani trochu vtedy scenáristické škrty neberiete osobne?
Ale to predsa nie sú osobné veci. Bavíme sa o postavách a o seriáli. Celý život sa riadim jednou myšlienkou, ktorú som si nevymyslel, hoci by som si ju veľmi rád privlastnil. Nikdy nie je na javisku alebo v televízii zaujímavý Martin Mňahončák. Zaujímavá je postava, ktorú hrá. Ak to niekto berie osobne, je to možno jeho chyba.
Váš seriálový Vilo má množstvo chýb, ale jednu vlastnosť mu nemožno uprieť. Keď ide o jeho najbližších, vždy sa postaví na stranu rodiny…
To je asi jedna z mála vecí, ktoré máme naozaj spoločné. Rodina je na prvom mieste.
Nedávno som navštívila bývalý koncentračný tábor Bergen-Belsen v Nemecku, kde je v jednom z hromadných hrobov pochovaná aj Anna Franková. A človeku tam behajú zimomriavky po chrbte. Čo cítite vy, keď dostanete do rúk scenár, v ktorom sa odohrávajú podobné tragédie, dokážete ich prežívať iba ako herec?
Všetko sú to veľmi, veľmi ťažké témy. My ich, samozrejme, hráme. Stvárňujeme, ako sa v konkrétnych situáciách zachovajú naše postavy. Ale úprimne dúfam, že nikdy v živote nebudem musieť niečo také zažiť na vlastnej koži. Nechcem to nijako zľahčovať, ale je to podobné, ako keď som predtým stotisíckrát hral otca. Až keď sa mi narodili vlastné deti, pochopil som, čo to v skutočnosti znamená. Práve preto je podľa mňa dôležité prinášať tieto príbehy, aby si ľudia uvedomili, že toto už nikdy nechceme zažiť.
