Lesanu Krauskovú u nás poznajú hlavne diváci seriálu Dunaj, k vašim službám, no v Čechách ju spoznáva každý, kto aspoň raz navštívil brnianske divadlo. Rodáčka od Bojníc tam má angažmán na plný úväzok. Aby bola medzi Čechmi na nerozoznanie, hneď po prekročení hraníc „prepína“ do češtiny. Hovorí bez prízvuku a afektu. Návrat na Slovensko nechystá. Dôvodom je i partner, mimochodom zo Slovenska, ktorý v hlavnom meste Moravy pracuje ako lekár.
Ešte kým sme začali, spomenula si, že si si bola zabehať. Je to tvoj liek na psychohygienu?
Je to liek na všetko okrem „pukajúcich“ kolien (smiech). Cítim pri tom veľkú slobodu, preto sa snažím športovať takmer každý deň. Nie je to len beh, ale tiež bicyklovanie, plávanie a lezenie na umelej stene.
Behávaš iba tak pre seba alebo sa zúčastňuješ aj bežeckých podujatí a stanovuješ si svoje osobné rekordy?
Trikrát som sa zúčastnila organizovaného behu, ale väčšiu kvalitu pre mňa má, keď idem sama. Nerobím to dokonca ani vyslovene pre vizuál, ale aby som bola zdravá. Fyzicky i psychicky. Niekedy bežím v lese, bez slúchadiel a počúvam prírodu. Vtedy ma prestane bolieť hlava a vždy ma to vzpruží.
Kedy ti šport najviac pomohol?
Keď som začala nakrúcať Dunaj. Bol to pre mňa obrovský stres. V tom čase som nespávala dobre, stále som chodila do školy, všetkým som sa snažila vyhovieť atď. Vtedy mi naozaj šport zachránil hlavu.
Viem, že o tom takmer vôbec nehovoríš, ale i ty si sa pasovala s úzkosťami. Mnohí, ktorých trápia akékoľvek problémy, sa radi stotožnia s niekým známym, kto rieši niečo podobné. Aspoň sa v tom necítia sami. Vyhľadávala si si aj ty informácie, koho úzkostné stavy trápia a pomohlo ti to?
Nehľadala som nikoho. Prvých zhruba šesť rokov som ani nevedela, že ide o úzkosti. Prejavy totiž neboli pravidelné. Intenzívne som tento problém začala riešiť, až keď som bola súčasťou seriálu. Vtedy som prvýkrát napísala jednej terapeutke, že niečo sa so mnou deje a potrebujem pomoc. Vo „svojej bubline“ som bola presvedčená o tom, že som „pokazená“, nezvládam svoju prácu a mala by som sa skôr venovať niečomu inému. Koniec-koncov bol to mix vyčerpanosti a prepracovanosti. Jednoducho som ignorovala známky svojho unaveného tela. Hovorila som si, že som mladá a musím makať. Kedy, keď nie teraz?!
Bála si sa odmietnuť pracovné ponuky s tým, že možno už nikdy neprídu?
Áno aj, ale predovšetkým bola a stále som dravá po práci. Hlavne po zaujímavých ponukách, z ktorých sa viem veľa naučiť. Vravela som si, že oddych je zbytočný, bez spánku vydržím a neskôr to dospím.
