Naučili ma poprosiť o pomoc, lepšie komunikovať, povedať nie a dávať samu seba na prvé miesto. Najdôležitejší je aj tak len môj vzťah k sebe.
Zapochybovala si niekedy o tom, či účinkovať v Dunaji bola správna voľba?
Nikdy som o tom nepochybovala. Na prácu som určite bola pripravená. Mala som podporu od pedagógov zo školy i ľudí okolo mňa. Dnes to vnímam tak, že bolo nevyhnutné prejsť týmto procesom. Keby sa to nestalo, nie som taká, aká som dnes – vnímavá voči sebe.
Kedy si sa začala cítiť na pľaci takpovediac doma?
Najviac mi pomáhalo, keď sme mali spoločné scény s Kristínkou Svarinskou. Ona i ostatní kolegovia boli mojimi svetielkami, keď mi nebolo najlepšie a úzkosť ma paralyzovala priamo pri nakrúcaní. Okrem toho humor je fantastická vec. Práve vďaka tomu som zvládla situácie, nad ktorými som sa trápila. Okolie mi nedovolilo, aby som sa zrútila. Ukázali mi, že nič nie je naozaj také tragické, ako to mám ja v hlave.
Takže z kedysi tragického momentu je dnes už vtipná situácia?
Veľmi sa bavím na svojej tragickosti (smiech). Vynikajúcu spätnú väzbu mi dáva aj môj priateľ. Má nadhľad a zasmejeme sa na veciach, i keď sa priamo dejú.
Od vysokej školy je tvojím domovom Brno. Rozprávať po česky je pre teba už prirodzené?
Sú momenty, keď sa v češtine cítim komfortnejšie ako v slovenčine. Už keď som sa hlásila na prijímačky na Janáčkovu akadémiu múzických umení, na češtinu som mala lektorku. Je to Slovenka, ktorá tiež študovala na JAMU a neskôr ma v škole aj učila. Stále mám v hlave, čo nám na hodinách opakovala: akonáhle prejdeme hranice, mali by sme prepnúť do češtiny. Čiže keď na mňa v Česku niekto hovorí po slovensky, ja hovorím stále po česky. Dokonca, keď som počas štúdia telefonovala domov rodičom, stále som hovorila po česky.
Keď si sa hlásila na JAMU, mala si jasno v tom, že sa tam chceš uchytiť?
Vpred ma hnala jediná vec: chcela som sa naučiť robiť svoju robotu správne. Nerozmýšľala som nad tým, čo bude. Každopádne túžila som spolupracovať s profesionálmi, čo sa mi podarilo. Keby som mala takú istú možnosť na Slovensku, určite by som ju využila.
Uchádzala si sa o štúdium na VŠMU?
Dva roky pred JAMU som bola na prijímacích skúškach na VŠMU. S odstupom času viem posúdiť, že som na to nebola osobnostne pripravená, preto som neuspela.
Čo si následne dva roky robila?
Na konzervatóriu som si urobila pedagogické minimum a brigádovala som v kníhkupectve. Vždy som rada čítala a doteraz je to moje obľúbené hobby. Zrejme ma k tomu dohnala starkého knižnica. Vďaka knihám si stále udržiavam rozhľad. Bola to však nevhodne vybratá brigáda, lebo väčšinu zarobených peňazí som tam minula (smiech).
Koľko kníh máš aktuálne rozčítaných?
Tri knižky papierové, ďalšie mám v čítačke. Okrem toho čítam literárne a odborne náučné časopisy. Je dôležité držať sa v jemnom mentálnom napätí.
Po kom si zdedila taký hlad po vedomostiach?
Určite je to tým, že som v pätnástich odišla z domu, malej dedinky Diviacka Nová Ves, na internát do Bratislavy. Na internátnej izbe som bola jediná konzervatoristka. Ostatné kamarátky študovali na gymnáziu. Práve to ma hnalo vpred, aby som im stíhala a dokázala do ich konverzácie zapadnúť. Vždy ma bavilo ich počúvať. Práve v tom období som stretla veľa inšpiratívnych ľudí a rodičom som vďačná, že mi takto skoro dovolili odísť z domu.
Pedagogické minimum berieš ako „zadné dvierka“?
Nepremýšľala som nad tým takto. Pedagogika všeobecne ma zaujíma. Nie je to len o učení detí, ale má veľa dočinenia s medziľudskými vzťahmi, výchovnými vzorcami, čo ma láka. Potrebovala som sa zlepšiť v komunikácii, prístupe k jednotlivým životným situáciám, a to všetko som tam našla. Štúdium bolo veľmi obohacujúce. Navyše som za dva roky osobnostne dozrela, pomohlo mi to nájsť vnútorný smer. Dospievajúci ľudia dokážu byť veľmi zmätení. Aj ja som bola, mala som kadejaké krízy.
Budeš konkrétnejšia?
Veľmi som chcela rozumieť, prečo mi veci nefungujú, prečo sa sama akoby blokujem v herectve, prečo sa mi tak často striedajú nálady. Sama na seba som vyvíjala obrovský tlak.
Kedy si sa u susedov v Čechách začala cítiť istejšie, takpovediac ako doma?
Veľký podiel na tom má môj priateľ Artur, ktorý je z Bratislavy, kamarátime sa od puberty a po ôsmich rokoch sme išli na rande. Zrazu bola medzi nami úplne iná energia. Začali sme sa spoznávať z inej perspektívy. V Plzni študoval medicínu. Počas školy sme tam chodievali hrávať na divadelný festival a on zakaždým sedel v hľadisku. Česko malo na nás evidentne dobrý vplyv (smiech). Chvíľu sme žili v Znojme, lebo tam pracoval, no už sme sa presťahovali do Brna. Musím ale povedať, že mne sa páčil od začiatku, hoci sme boli iba kamaráti.
Vidíš paralelu medzi lekárstvom a umením?
V oboch sférach je na počiatku ľudskosť. Učím sa od neho veľkej empatii. Jeho práca je obrovské umenie, lebo zachraňuje ľudské životy. Veľmi rada počúvam, čo všetko zažije za jediný deň. Má môj obdiv.
