Opäť sa vrátil na obrazovku a seriál Večne mladí mu pristane možno viac, než by sa podľa dátumu narodenia patrilo. Herec, ktorý má za sebou život ako z niekoľkých filmových scenárov, totiž ani dnes nepôsobí ako muž, ktorý by už len sedel v kresle a spomínal na staré časy. Zdá sa teda, že slovo „večne“ herec Milan Kňažko (81) ešte rozhodne neškrtá zo svojho slovníka.
Pri vás človek naozaj nemá pocit, že „večne mladý“ je iba vtipné slovné spojenie. Hovoríte si to o sebe aj sám?
Povedať si to môžem. Niekedy aj musím, hlavne, keď treba niečo urobiť. Ale zase: večne mladý… To je ako večne živý Lenin. Večne mladí nebudeme. To však neznamená, že si nemôžeme zachovať ten pocit alebo energiu. Niečo z mladosti v nás totiž určite zostáva. Asi je to práve tá energia, ktorú človek potrebuje aj v pokročilejšom veku.
Sú, naopak, situácie, keď vám chtiac či nechtiac prejde hlavou – asi už starnem?
Áno, žartom som už poznamenal, že človeku akosi ubúda síl. Kedysi som na lavičke vytlačil sto kíl a teraz už len deväťdesiatdeväť… (smiech)
Život od vás ale veľmi veľa chcel v podstate odmalička, keď vám ako 5-ročnému eštébaci odviedli z domu otca... Ako to taký malý chlapček bral?
Že nemám otca. Nechcem to dramatizovať ani byť sentimentálny, ale nevedel som potme zaspať. Stále museli byť otvorené dvere, pretože som čakal, že otec príde. Nerozumel som totiž tomu, čo sa stalo. To som pochopil až postupne. Už vtedy som však pociťoval veľkú nespravodlivosť, pretože išlo o vymyslený proces. To, čo vtedy robili s ľuďmi, bolo beštiálne! Už len samotný fakt, o ktorom mi otec neskôr rozprával, že bol vo vyšetrovacej väzbe 28 mesiacov na samotke. Preto som na nespravodlivosť veľmi citlivý.
Nakoniec vám to rozbilo rodinu. Kým bol otec vo väzení, rodičia sa rozviedli. Nemal ten malý chlapec pocit, že prišiel o všetko, o celé detstvo?
Nie. Detstvo je vždy krásne. Už som asi viackrát spomínal, že keď som s Martinom Hollým nakrúcal film“...nebo být zabit“, hral som človeka, ktorý uteká z koncentráku. Produkcia nám zariadila premietanie dokumentárneho filmu, v ktorom sa po rokoch stretli ľudia, ktorí boli ako deti v koncentračnom tábore. Predtým som si hovoril: „Ježišmária, to bude morbídne.“ A odrazu som bol šokovaný. Títo šesťdesiatnici boli nesmierne šťastní, že sa po rokoch vidia. A potom začali spomínať. Vracali sa k úplne obyčajným veciam: „Pamätáš sa, ako si si vyrobila takú handrovú bábiku? Tú si potom dala Janke. Lenže Janka potom odišla na dymovom obláčiku…“ Mali napríklad krásne spomienky na Vianoce. Na to, ako niekto urobil šachové figúrky a hrali šach. Ale aj on potom odletel na obláčiku. Tak hovorili o tom, že ich splyňovali. Vtedy som si povedal: „Nerúhaj sa. Veď si prežil nádherné detstvo.“ Lebo život v spomienkach na to pekné je silnejší ako svinstvo, ktoré zažijete.
Čo pekné zostalo teda z detstva vám?
Museli sme sa vysťahovať z Bratislavy. Striedal som jednu školu za druhou. Tri mesiace som vôbec do žiadnej nechodil, pretože sme boli u starých rodičov. Nebola tam elektrina, samozrejme, ani vodovod. Žili sme s bratom v takej chalúpke. Ale naučil som sa ošetrovať dobytok, rúbať a píliť drevo, nosiť vodu pre dobytok. Neskôr som pracoval aj na poli...
