Poslednou kvapkou bola okupácia v 68. Nedokázali sa preniesť cez to poníženie a bezmocnosť. To je totiž strašný pocit. Keďže som nezažil vojnu, môžem povedať, že nič ponižujúcejšie a strašnejšie ako okupáciu som nezažil. Bol som vtedy presne dva dni v angažmáne v Martine. Keď prišli Rusi, okamžite som sa však stopom vrátil do Bratislavy. A do môjho malého bytu prišli kamaráti, bratia. Všetci sme sa chceli brániť, ale prichádzali výzvy nebojovať, nestavať sa na odpor. A zrazu som videl dospelých ľudí plakať – nie zo sentimentu, ale preto, že boli ponížení a bezmocní.
Kým oni odišli, vy ste zostali, mali ste tu totiž mamu, ktorá potrebovala pomoc. Vnímali ste to ako obetu?
Bral som to tak, že som sa tak rozhodol. Bol som jednoducho presvedčený, že to urobiť treba. Bola na tom totiž veľmi zle. V ťažkom stave ležala v nemocnici, mala návaly krvi do mozgu. Zrejme som jej tým o pár rokov predĺžil život.
Nie dlho po okupácii ste pritom dostali ešte možnosť vycestovať na štipendijný pobyt do Francúzska a v Paríži sa vám otvárala herecká budúcnosť. Dokonca ste mali už aj zmluvu v Théâtre National Populaire. To muselo byť veľmi ťažké rozhodovanie, hoci viem, že herecká ponuku prišla aj z domu...
Cez prázdniny v roku 1969 som nakrútil film Ring voľný s režisérom Pavlovičom. Niekde sa totiž dozvedel, že som ako dorastenec trochu boxoval a on hľadal boxera. Nakoniec ten film vyhral cenu za najlepší herecký výkon, takže mi začal písať, že by ma chcel obsadiť znova. Dokonca bol za mojimi rodičmi, takže listy začali prichádzať aj od mamy. A všetko to na mňa v jednej chvíli doľahlo. Strávil som niekoľko bezsenných nocí, a nakoniec som sa rozhodol pre návrat. Hoci vo Francúzsku som už mal dvojizbový byt a chcel som tam zostať.
Režisér Pavlovič si ale nakoniec zobral život, takže ste po príchode domov neskončili na pľaci, ale na vojenskom cvičení v Leviciach.
Vtedy som to glosoval tak, že som bol trochu zdeprimovaný, hoci viem, že to nepochopí nikto, kto nevidí rozdiel medzi nočným Parížom a nočnými Levicami. Ten je skutočne veľký...
Ako sa vám potom hralo v režime, s ktorým ste mali takú zlú osobnú skúsenosť? Dalo sa v ňom nájsť miesto, kde sa človek mohol predsa len slobodne nadýchnuť?
Človek si vždy nájde ostrov slobody. Nikdy som neurobil žiadnu nadprácu. Keď som si prečítal scenár, odmietol som napríklad hrať v Povstaleckej histórii, kde som mal hrať Viliama Širokého, lebo sa na neho vraj podobám. Rovnaké argumenty som ale počúval už predtým. Na rovinu som sa teda spýtal: „Hral som kapitána Nálepku, lebo sa vraj naňho podobám. Hral som nadporučíka Kukorelliho, lebo sa vraj naňho podobám. Hral som v Ozerovovom veľkofilme Vojaci slobody kapitána Bielika, lebo sa vraj naňho podobám. Myslíte si, že je možné, aby som sa podobal ešte aj na Viliama Širokého?“ Robil som však aj pekné veci. Svetovú dramaturgiu, klasiku, ale aj súčasné veci. Napríklad seriál Straty a nálezy nebol zlý príbeh. Bol to prvý československý seriál z nemocničného prostredia. Nemocnica na okraji mesta vnikla až potom. Hrali tam Chudík, Huba, Čepek, Kukura… A čas ukázal, aké hviezdne obsadenie to bolo.
Potom prišla revolúcia, kde ste už odmietli čakať a stáť bokom a priniesla novú etapu vášho života – politickú. Máte za sebou skrátka neskutočný životný oblúk, napriek tomu, keď vás počúvam, nechce sa mi veriť číslu vo vašom občianskom preukaze. Mám pocit, že toho ešte stále máte veľa pred sebou...
Pozrite sa, veľa pred sebou je aj ten deň, ktorý žijem. Moje dlhodobé perspektívy sa ale už skrátili. Keď premýšľam o ekonomike a peniazoch, dlhodobá perspektíva už pre mňa nie je päť rokov. Beriem to na mesiace, týždne a dni. No každý deň žijem tak, akoby som tu ešte mal byť dlho. Tento aj ďalší. A koľko tých dní bude, tým sa nezaoberám.
