Keď jeho otec nastúpil ako osvetľovač do Slovenského národného divadla, mladý Leopold Haverl (†79) mal o svojej budúcnosti jasno a prostredie zákulisia, svetiel, hercov a predstavení sa mu dostalo pod kožu skôr, než si to možno sám stihol uvedomiť. Priatelia mu nepovedali inak ako Hafi a práve pod touto prezývkou ho poznali nielen kolegovia, ale aj široká verejnosť, ktorá si ho spájala s nezameniteľným hlasom, charizmou a výraznou osobnosťou. Od jeho odchodu uplynulo už desať rokov, no spomienky naňho sú stále živé a silné, akoby z javiska odišiel len včera.
Len pár dní pred vlastnou osemdesiatkou ho navždy zlomili zdravotné komplikácie spojené s obličkami, ktoré ho dlhodobo trápili a postupne oslabovali jeho telo, no nikdy nie ducha. V tomto období si nepripomíname len smutné výročie jeho smrti, ale aj nedožité deväťdesiate narodeniny, ktoré by bez najmenších pochybností oslávil presne tak, ako žil – vo veľkom štýle, s pohárom v ruke, obklopený priateľmi, kolegami a ženami, ktoré mal tak rád. Hafi bol totiž človek, ktorý miloval spoločnosť, smiech, život a všetko, čo k nemu patrí, a vedel si užívať každý okamih naplno, bez zbytočných zábran.
Beťár až do posledných dní
Ťažko uveriť, že s nami už desať rokov nie je, a ešte ťažšie je zabudnúť na jeho prenikavé modré oči, ktoré dokázali upútať divákov na prvý pohľad, či na jeho hlboký, nezameniteľný hlas, ktorý postavám dodával osobitý charakter a silu. Na divadelných doskách, vo filmoch aj televíznych inscenáciách pôsobil ako muž, z ktorého išla prirodzená autorita a rešpekt, a diváci mu verili každé slovo aj každé gesto. Vedel byť vážny, dôstojný, presvedčivý, no zároveň v jeho prejave vždy zostával kúsok ľudskosti, ktorý robil jeho herectvo výnimočným.
V súkromí však bol úplne iný, než by si možno mnohí predstavovali, pretože namiesto prísneho a vážneho muža bol veselým, srdečným a priateľským človekom, ktorý miloval humor a nikdy nestratil chuť robiť si žarty zo seba aj z ostatných. Bol známy tým, že rád podpichoval, flirtoval a udržiaval si nadhľad aj v situáciách, keď by iní podľahli vážnosti. Práve preto o ňom jeho blízki s úsmevom hovorili ako o večnom beťárovi, ktorý si tento svoj povestný šarm zachoval až do posledných dní. „Hafi bol kúzelný v tom, že on bol beťár. On aj v tom svojom veku bol beťár, beťárske poznámky, beťárske podpichovanie mladým herečkám,“ zaspomínal si režisér Braňo Mišík, ktorý s ním spolupracoval na sklonku života a mal možnosť vidieť ho nielen ako herca, ale aj ako človeka, ktorý si dokázal zachovať ľahkosť bytia aj napriek pribúdajúcim rokom.
