Zuzka je na to zvyknutá. Doma sa o práci vôbec nebavíme. Riešime len to, kedy prídem domov. Teraz som sa vrátil z Prahy, kde som päť dní a päť nocí natáčal štrnásť hodín denne. Mám pocit, akoby som tam ani nebol. Prišiel som sem a zrazu je okolo mňa veľa novinárov, veľa pozornosti a obdivu, ale ja to tak nevnímam. Myslím len na to, že zajtra budem mať voľnejšie dopoludnie a na obed sa stretnem s mojou rodinou. To je pre mňa cieľ. Preto som uvoľnený a nesnažím sa vymýšľať nejaké krásne súvetia ani o filme. Filmu prajem, aby bol povzbudením pre ľudí a aby sa im páčil. Dal som doň veľmi veľa energie a už ani nečakám na odpoveď divákov, pretože viem, že som urobil všetko, čo som mohol. Teraz je to už na nich. Veľmi sa teším, že film uzrie svetlo sveta a uvidia ho diváci na Slovensku, pretože je v ňom strašne veľa československej duše.
Vo filme ste si zahrali aj s Hankou Vagnerovou. Viem, že je pre vás takou vysnívanou hereckou partnerkou. Je to tak?
Hanka bola vysnívaná, to aj Zuzka vie. Vždy, keď som ju niekde videl, hovoril som si, že raz by som s ňou chcel pracovať.
A teraz sa vám to konečne splnilo.
Som hrozne rád, že áno. Aj som jej to povedal...
Ako na to Hanka zareagovala?
Odpovedala mi podobne. Bolo to hrozne milé, pretože keď sme sa stretli, mal som pocit, že sa poznáme sto rokov. Niekedy to tak jednoducho je. Hneď sme si začali robiť srandu, povedali sme si pár ostrých slov, objali sa a boli sme ako dávni kamaráti. Nie ako milenci či manželia, ale ako súrodenci alebo priatelia, ktorí sa poznajú celý život.
Je pekné, že ste si takto sadli, hoci ste predtým spolu nepracovali.
Hej. Ona vedela, že som ju ako herečku vnímal, a ja som vedel, že aj ona vnímala mňa. Bolo to vzájomné.
V nedávnom rozhovore v rádiu u Sajfu ste povedali, že keby ste mali pocit, že sa na nejakú úlohu nehodíte, alebo si na ňu netrúfnete, pokojne by ste ju prenechali inému hercovi. To nie je úplne bežné.
Nie že by som si netrúfol. Ja si trúfnem na každú úlohu. Práve výzvy ma najviac motivujú. Keď mi niekto povie, že niečo nie je pre mňa, okamžite ma to naštartuje a poviem si: „Akože nie?“ Urobím všetko pre to, aby som to zvládol. Som strašne súťaživý. Ale keď idem na kamerové skúšky a viem, že konkrétna postava by sa oveľa viac hodila inému hercovi, ktorý možno nemá toľko príležitostí ako ja, už sa mi niekoľkokrát stalo, že som presvedčil producentov aj režisérov, aby ju dostal on. Aj teraz sa mi to stalo, ale o tom hovoriť nebudem, lebo by to nebolo fér.
To je veľmi pekné gesto. V podstate ste tak pomohli kolegovi k veľkej príležitosti.
Áno, máte pravdu, ale mne sa to hovorí ľahko, pretože možností mám viac. Lenže ani tie neprišli zadarmo. Keď sa ma pred časom pýtali, odkiaľ som sa zrazu vzal, keď prišli výraznejšie filmy, len som sa usmial. Keby som každému mohol vysvetliť, že som bol viac ako dvadsať rokov zavretý v divadle, že som hral vo filmoch, ktoré precestovali svet, ale doma ich skoro nikto nevidel... Je to komplikovanejšie. Je za tým veľa odrobenej práce.
Prečo vaša postava Pavel Hoffmeister hovorí po česky? Bolo to pre vás náročnejšie?
Hral som českého boxera, preto som hovoril po česky. To patrí ku charakteru postavy. Keď som hral Černáka, hovoril som po stredoslovensky. Keď hrám v Ostrave, hovorím poločesky. Reč, dialekt, spôsob chôdze, prípadne koktanie či iné prejavy sú výrazové prostriedky herca. Nepovedali sme si, že bude hovoriť čisto po česky len preto, že reprezentuje Česko. Dohodli sme sa, že jeho dedo je Poliak, mama Slovenka a vyrastal v Ostrave. Páčilo sa mi, že každý vo filme hovorí trochu iným dialektom. Aj vo svete bojových športov je to bežné. Stačí si pozrieť Oktagon alebo UFC. Tam ľudia hovoria lámanou angličtinou alebo cez tlmočníkov. Ten svet nie je o jazyku, ale o kontakte.
Záverečný zápas s Jánom Jackuliakom pôsobil veľmi autenticky. Ako prebiehala jeho príprava a natáčanie? Bola medzi vami cítiť rivalita, alebo ste fungovali skôr ako kolegovia?
Nie, práve naopak. Ten fight bol veľmi dobre pripravený dramaturgicky. Vychádzali sme z rôznych reálnych zápasov. Tým, že on je zápasník a ja som postojár, bolo jasné, že ma bude potrebovať dostať na zem. Všetko bolo dopredu pripravené tak, ako sa to malo odohrať. Na zápas sme sa poctivo pripravovali. Keďže sa viac venujem boxu a postoju, musel som absolvovať samostatné tréningy zápasenia na zemi. Potreboval som vedieť, aké je to, keď vás niekto hodí o zem, ako správne padať a zvládnuť kontakt, aby som bol pripravený.
Ako dlho ste ho pripravovali?
Samotný zápas sme choreograficky pripravovali päť dní. Mal sa natáčať tiež päť dní, ale už na druhý deň sa mi stalo, že mi odišlo koleno. Veľmi mi pomohol doktor Pullman v Malackách, ktorý mi už druhýkrát zachránil koleno. Napichal mi ho, možno až nezdravo, ale potrebovali sme pokračovať v nakrúcaní. Po dvoch dňoch sa však stalo niečo oveľa nepríjemnejšie – zlomil som Jackovi ruku.
Áno, viem. Aj Janko Jackuliak to často spomína.
Bolo to veľmi nepríjemné. Stále mi hovoril: „Dávaj pozor na mňa.“ Ja som mu vravel: „To je v pohode.“ Lenže pri jednom kontakte, aj pre obrovskú únavu, k tomu jednoducho prišlo. Pamätám si, že Zuzka bola vedľa a počúvala, ako sa na to celé rok pripravujeme. Potom sme z toho boli všetci nešťastní, bolo nám až do plaču. Jackovi ruku zošrobovali, nedali mu sadru. Mal pripravených aj kaskadérov, ale napriek bolesti to celé zvládol sám a zápas dokončil.
