Áno. A za ten rok som uháčkovala približne 150 čiapok. Momentálne ich mám doma asi tridsať pripravených na zimu. Keď sa ma raz zima opýta, čo som robila počas leta, budem mať veľmi konkrétnu odpoveď. (smiech)
Koľko času vám zaberie jedna čiapka?
Zvyčajne ju začnem večer a dokončím na druhý deň večer. Dá sa povedať, že približne za dva večery. Keď mám počas dňa cestovanie, ide to ešte rýchlejšie. Napríklad počas presunu do Košíc som uháčkovala jednu čiapku a cestou do Martina ďalšiu. Mám malú taštičku, z ktorej vytiahnem háčik, vlnu a jednoducho pokračujem. Ľudia ma už podľa nej spoznávajú. Často sa smejú, že: „Aha, ide tá pani s háčkovacou taštičkou.“ Je to naozaj zábava!
Mnohí diváci si vás dodnes pamätajú zo seriálu Medzi nami. Ako naň spomínate?
To ma veľmi teší! Bol to rok 2005 a išlo o prvý denný seriál na Slovensku. Mal ambíciu stať sa dlhodobým projektom, preto nás všetkých veľmi mrzelo, že sa skončil pomerne rýchlo. Na nakrúcanie však spomínam veľmi rada. Vznikla tam výborná partia ľudí a naše priateľstvá pokračovali aj po skončení seriálu. Chlapci spolu hrávali hokej a my sme ich chodili povzbudzovať. Bolo to obdobie, na ktoré sa nedá zabudnúť.
Diváci na seriál dodnes radi spomínajú. Pomohol vám v televíznej kariére?
Pravdupovediac, ani veľmi nie. Aj mňa občas prekvapuje, že sa v televíznych projektoch stále objavujú tí istí herci. Sama si niekedy kladiem otázku, prečo som sa tam častejšie neobjavovala, ale odpoveď nepoznám. Na druhej strane som nikdy nestratila kontakt s divadlom. Považujem sa predovšetkým za divadelnú herečku a neustále hrám, tvorím a pracujem. Som pripravená postaviť sa na javisko kedykoľvek. Nehovorím to s trpkosťou. Skôr ma to občas úprimne prekvapí.
Ľudia sa vás na to asi často pýtajú...
Veľmi často. Stále dostávam otázku: „Prečo nehráte viac v seriáloch?“ A ja naozaj neviem odpovedať. Možno ten čas ešte príde. Ak nepríde, nič sa nedeje. Som šťastná v tom, čo robím. Možno práve preto si svoju prácu stále dokážem naplno užívať. Nie je pre mňa rutinou, ale radosťou.
Patríte medzi herečky, ktoré si veľmi strážia svoje súkromie. Je to dnes, v čase sociálnych sietí, náročnejšie?
Moje sociálne siete sú venované výlučne práci. Nezdieľam fotografie z rodinného života ani každodenné maličkosti. Beriem ich ako priestor, kde môžem ľudí informovať o tom, čo pripravujem v divadle alebo im približujem moju pedagogickú prax. Aj s deťmi máme dohodu, že ich súkromie budem rešpektovať. Obaja moji synovia pracujú v rovnakom odbore ako ja, no chcú si svoju cestu vybudovať sami. Nechcú, aby som zverejňovala ich fotografie alebo o nich často rozprávala.
Máte nejaký každodenný rituál, bez ktorého si neviete predstaviť ráno?
Áno, mám. Deň začínam pohárom teplej vody s grepovou šťavou. Niekde som čítala, že grep prospieva pokožke, tak tomu rada verím. (smiech) Pravdou však je, že mi jednoducho chutí. Nepijem ho úplne každý deň, ale väčšinou áno.
A čo starostlivosť o seba? Patríte medzi ženy, ktoré si všetko urobia samy, alebo si radšej doprajete návštevu kaderníčky?
Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že je dôležité dopriať si aj takýto čas pre seba. O moje vlasy sa stará moja kaderníčka Lenka. Veľmi rada k nej chodím, pretože si tam oddýchnem a vždy si výborne pokecáme. Predsa len, kamera aj divadlo si ešte stále vyžadujú určitú úpravu vzhľadu.
V divadle často nosíte parochne. Vyhovuje vám to?
Veľmi. Práve vďaka parochni môžem úplne zmeniť svoju identitu. Tento rok som napríklad hrala v predstavení Spasiteľ z Dolných Honov, kde som mala najprv plešinu a na nej dlhú blond parochňu. Mnohí diváci ma vôbec nespoznávali. A práve to ma na divadle baví – možnosť stať sa na chvíľu niekým úplne iným. Rovnako mám rada aj svoju postavu svokry v Kavej 2. Je úplne odlišná odo mňa, a práve to je na herectve krásne.
Momentálne s filmom Kavej 2 cestujete po Slovensku v rámci letných premietaní. Ako vnímate tieto stretnutia s divákmi?
Je to niečo výnimočné! V amfiteátroch človek cíti reakcie divákov oveľa intenzívnejšie, než kdekoľvek inde. Večer sa nezačína iba filmom – je tam program, predstavujú sa herci, tvorcovia, hrá hudba, spieva Peter Stašák, kapela Heľenine oči, Janka Kovalčiková s Lenkou Libjakovou robia diskotéku, celý večer sprevádza Šoko svojím typickým humorom. Už od prvých minút cítite energiu publika. Som nesmierne vďačná každému divákovi, ktorý si kúpi lístok a príde podporiť slovenský film. Kultúra dnes nemá jednoduché podmienky a o to viac si vážim každého človeka, ktorý ju podporí. A potom príde samotné premietanie. Počujete, kedy sa ľudia smejú, kedy stíchnu, kedy ich príbeh zasiahne. Je to nádherný pocit sledovať film spolu s publikom.
Čo by ste si želali, aby si diváci z filmu odniesli?
Mám pocit, že z kina odchádzajú nielen pobavení, ale aj dojatí. Film v nich vyvoláva otázky, ako by sa oni sami zachovali v podobných životných situáciách. Nie preto, že by zobrazoval presne ich príbehy, ale preto, že hovorí o medziľudských vzťahoch, ktoré poznáme všetci. Je to veľmi ľudský film. Bola by som rada, keby si diváci odniesli pocit, že má zmysel mať sa navzájom radi, robiť dobro a vážiť si blízkych. A samozrejme, aby odchádzali s úsmevom. Aj keď príbeh na začiatku nevyzerá jednoducho, nakoniec je plný nádeje. Ukazuje, že život môže byť krajší, ak budeme naše vzťahy budovať na láskavosti, porozumení a dobrote.
