Roky rozdáva energiu iným, no aj Zora Czoborová (58) zažila chvíle, keď jej samej dochádzali sily. V otvorenom rozhovore pre RYTMUS ŽIVOTA hovorí o veľkej bolesti po strate rodičov, o manželovi, ktorý je jej najväčšou oporou, aj o živote bez detí. Prezradila tiež, čo by dnes urobila inak a prečo už nepotrebuje nikomu dokazovať, že zvládne všetko sama.
Celý život motivujete ľudí k zdravšiemu životnému štýlu. Čo dnes motivuje vás?
Motivuje ma chuť žiť zdravo. Chcem byť silná, samostatná, užívať si pohyb, cestovať, viesť svoje fit pobyty, cvičiť so ženami, dodávať im energiu a chuť športovať, smiať sa a jednoducho si užívať život. Keď mi moja klientka povie: „Zori, vďaka tebe som začala cvičiť a žiť zdravšie,“ vtedy viem, že všetky tie roky energie, práce aj potu mali zmysel.
Máte pocit, že sa za posledných 20 rokov zmenil náš vzťah k pohybu?
Veľmi. Kedysi sme sa hýbali prirodzenejšie, aj keď sme tomu nehovorili fitness. Viac sme chodili pešo, menej sedeli a nepotrebovali sme hodinky, aby nám oznámili, že sme urobili 10 000 krokov. Dnes máme neobmedzené možnosti cvičenia, ale zároveň sme pohodlnejší a oveľa viac sedíme. Na druhej strane ma teší, že ľudia už nevnímajú pohyb iba ako cestu k chudnutiu. Začínajú chápať, že svaly sú naša poistka do vyššieho veku. Pohyb nie je trest za to, čo sme zjedli. Je to dar, ktorý dávame svojmu telu.
Dnes existujú stovky trénerov na sociálnych sieťach. Čo podľa vás odlišuje skutočného profesionála od influencera?
Influencer vám vie predať pekný obraz, profesionál však musí vedieť, čo sa za ním skrýva. Musí rozumieť telu, pohybu, zdravotným obmedzeniam, veku aj psychike človeka. Skutočný profesionál cvik nielen ukáže, ale ho aj vysvetlí, opraví a prispôsobí konkrétnemu človeku. A najmä vie povedať: „Toto pre vás nie je vhodné.“
Bývajú dni, keď sa ani Zore Czoborovej nechce cvičiť?
Samozrejme! Som človek, nie nabíjacia stanica na endorfíny. Aj ja mám dni, keď sa mi nechce, som unavená alebo jednoducho cítim, že telo potrebuje spomaliť. Rozdiel je v tom, že u mňa väčšinou vyhrá disciplína nad lenivosťou. No ak telo naozaj potrebuje oddych, doprajem mu ho bez výčitiek. Aj regenerácia je predsa súčasť tréningu.
Čo by ste odkázali ženám po 40-tke či 50-tke, ktoré majú pocit, že je už neskoro začať?
Že neskoro bude až vtedy, keď sa rozhodnú nezačať nikdy. Telo má úžasnú schopnosť reagovať na pohyb v každom veku. Možno výsledky neprídu za 2 týždne a už nebudeme cvičiť rovnako ako v 30-tke, no stále môžeme byť silnejšie, zdravšie a vďaka pohybu aj šťastnejšie. Po 40-tke či 50-tke by sme sa nemali snažiť byť mladšou verziou seba, ale tou najlepšou verziou ženy, ktorou sme dnes.
Navonok pôsobíte ako veľmi silná žena. Zažili ste obdobie, keď ste sa cítili úplne bezmocná?
Áno. Sila neznamená, že sa človek nikdy nezrúti. Znamená, že sa po čase pokúsi postaviť, hoci zatiaľ nevie ako. Najväčšiu bezmocnosť som cítila v situáciách, ktoré som nemohla ovplyvniť ani vyriešiť. Keď trpí niekto, koho milujete, nepomôže vám disciplína, skúsenosti ani silné svaly. Aj silná žena potrebuje niekedy plakať, oprieť sa o niekoho a priznať si, že nevládze. To ju nerobí slabšou. Robí ju to ľudskejšou.
V relatívne krátkom čase ste prišli o oboch rodičov. Ako veľmi vás ich odchod zmenil?
Veľmi! Ich odchod vo mne zanechal ticho, aké som dovtedy nepoznala. Nech má človek akýkoľvek vek, pri rodičoch zostáva stále dieťaťom. A zrazu už nie je komu zavolať s dobrou správou, koho sa opýtať na recept obľúbenej polievočky alebo len tak povedať: „Mami, dnes mi nie je dobre.“ Ich odchod ma urobil citlivejšou a naučil ma ešte viac si vážiť ľudí, ktorých pri sebe mám. Obyčajné rána, zdravie, spoločné chvíle aj každý deň, ktorý nemusí byť dokonalý, aby bol vzácny.
Hovorí sa, že človek sa skutočne stane dospelým až vo chvíli, keď stratí rodičov. Súhlasíte?
Je na tom veľa pravdy. Kým rodičia žijú, niekde hlboko v sebe máme pocit, že nad nami stále existuje ochranná strecha. Aj keď sme dávno dospelí, samostatní a úspešní. Keď odídu, zrazu stojíme úplne vpredu. Človek si uvedomí, že teraz je on tým, kto má niesť rodinné spomienky, hodnoty aj príbehy ďalej. Je to veľmi zvláštny druh dospelosti. Príde potichu, so slzami a veľmi bolí...
Keby ste mohli svojim rodičom dnes povedať jednu vetu, aká by to bola?
Povedala by som im: „Ďakujem vám za všetko, čo ste mi dali, krásne detstvo a život. Veľmi, veľmi vás ľúbim a dúfam, že ste na mňa aspoň trošku hrdí.“ A potom by som ich ešte veľmi dlho objímala, navždy...
