Artur Štaidl sa do minulosti príliš často nevracia. Ako sám hovorí, snaží sa pozerať dopredu a sústrediť sa najmä na to, čo sa deje tu a teraz. Napriek tomu sa pri blížiacej sa tridsiatke nevyhne spomienkam na detstvo ani na svojich rodičov, ktorých mená dodnes výrazne rezonujú v českom verejnom priestore.
Ako malý netrávil s otcom Ladislavom Štaidlom veľa času. Keď mal štyri roky, jeho mama Iveta Bartošová od otca odišla a odvtedy žili sami. S otcom sa stretával približne raz za dva týždne cez víkendy a raz do roka spolu chodievali na dovolenku. Oveľa intenzívnejšie spomienky má preto na život s mamou. Vybavujú sa mu najmä ich spoločné prechádzky so psom, ktoré ako dieťa miloval.
Ladislav Štaidl na verejnosti často pôsobil prísne a neprístupne a podľa Artura taký v určitých situáciách naozaj bol. Zároveň však vedel byť vtipný a rád si uťahoval z rôznych vecí. Nebol teda len prísnym otcom, hoci mal chvíle, keď dôsledne trval na disciplíne. Artur si dodnes pamätá jeho obľúbenú vetu: „Som dobrý sluha, ale zlý pán.“ Objavovala sa najmä vtedy, keď priniesol zo školy zlú známku. "Väčšinou jazyky, pretože v tých bol dobrý. Drvili sme angličtinu a nemčinu, ale preberali sme aj ostatné veci, napríklad písanie diktátov. Teraz je to úsmevné, ale vtedy ma to strašne hnevalo,“ hovorí Artur v otvorenom rozhovore pre Blesk.cz.
Artur žil po rozvode rodičov s mamou, no na istý čas išiel žiť k otcovi: „Bola to obrovská zmena. Mal som pätnásť, čo je vek, keď sa začína puberta. Zrazu sa radikálne zmenilo fungovanie domácnosti aj prístup ku škole a povinnostiam. Zo začiatku sme s otcom veľa bojovali, bolo to náročné. Začal som vzdorovať a bol som nahnevaný. V tom období sa začala aj moja pomerne výrazná metalová fáza. Keď som začal nosiť reťaze pri páse a koženú bundu s ostňami, otec hovorieval, že ma tá hudba raz prejde. Musím ho sklamať – budem mať tridsať a stále nič… Naďalej chodím na metalové festivaly a veľmi si to užívam, hoci to už na mne na prvý pohľad až tak nevidieť,“ hovorí Arthur.
