Špeciálne náročné boli preňho situácie, keď mal čítať nahlas pred ostatnými: „My sme všetci za komunizmu museli čítať nahlas a pred všetkými.“ Od detí sa očakávalo, že budú správne vyslovovať slová, dĺžne aj mäkčene: „Kašľať na význam, ale aby to bolo pekne prečítané s dĺžňami, s mäkčeňmi a tak ďalej.“
Zápasil aj so zrakom
Až neskôr začal svojim rodičom vysvetľovať, čo vlastne pri čítaní zažíva: „Ja to všetko vidím, len tie písmenká sa mi tak nejako prehodia samé od seba.“ Práve vtedy začali rodičia chápať, že nejde o obyčajnú nešikovnosť: „Ty vlastne nevieš, ako to má byť kvázi normálne a ty považuješ samého seba na základe prístupu učiteľov, že možno nie si úplne šikovný.“ Okrem dyslexie pritom v detstve zápasil aj so zrakom: „Ešte navyše zistili, že mám trojky dioptrie.“ S odstupom času to komentuje s humorom: „Nielen, že prehodené písmenká, ešte som ich ani nevidel.“
