Branislav Bystriansky dokázal svoju dyslexiu premeniť na niečo, čo ho v hereckej práci nemusí zastaviť. Musel si však nájsť vlastný spôsob, ako pracovať s textom.
Písmená sa mu prehadzovali pred očami
Na začiatku rozhovoru v podcaste Marakua s Branislavom Bystrianskym prišla reč na čítanie a okuliare. Práve vtedy Bystriansky otvorene povedal, že okrem problémov so zrakom má aj dyslexiu: „Ja som dyslektik.“ Pre človeka, ktorý sa živí herectvom, môže byť takáto diagnóza na prvý pohľad veľkou komplikáciou. Bystriansky však vysvetľuje, že jeho problém nie je v samotnom zapamätaní textu: „Kupodivu ja sa učím texty veľmi rýchlo.“ Najväčší problém prichádza pri prvom čítaní, predovšetkým pri čítaní nahlas: „Už potom sa zapojí mozog a ten už hovorí význam, a nie písmenká.“ Práve význam je preňho kľúčový. Keď pochopí, čo text hovorí, dokáže si ho následne veľmi dobre zapamätať: „Mne si to stačí párkrát. No už teraz nie, ale povedzme tak v tridsiatke, štyridsiatke dva- až trikrát prečítať a ja som to proste vedel. Ja som sa nikdy texty neučil.“
Dvojka v prvej triede
Keď bol dieťa, o dyslexii sa príliš nehovorilo. Spomína si na svoje vysvedčenie z prvej triedy: „Všetky deti majú jednotku na pol roka v prvej triede. Všetky. A ja som zobral to vysvedčenie a ukazoval som aj mojim deťom: aha, ja som mal dvojku.“ Učiteľka vtedy podľa neho nepochopila, že problém nie je v jeho schopnostiach: „Tá učiteľka nepochopila už vtedy, že som dyslektik. A to znamená, že nevie čítať chlapec. No tak budeme to riešiť zhoršenou známkou.“
