Máte za sebou vážnu operáciu, výmenu bedrového kĺbu. Ako ste sa cítili pred takým veľkým zákrokom?
Chvíľu som veru bola aj vystrašená. Ak nerátam pôrodnicu, nikdy predtým som nebola v nemocnici a doteraz ma nikdy neoperovali… Nevedela som si predstaviť, čo ma čaká. Bola som však odhodlaná: idem do toho a do konca augusta to zvládnem aj so všetkými rehabilitáciami. Pán doktor Oliver Džafić je výborný ortopéd, ošetruje celé divadlo aj hokejistov. Žijem v Nitre, toto je moje mesto, tu budem starnúť a tu sú moji lekári.
Múdry a predvídavý prístup. Vaša skvelá dcéra Katarína vás spomínala aj na koncerte. Po jeho skončení mala namierené k vám do Nitry, aby vraj upokojila napätú, v tom čase ešte len predoperačnú, atmosféru v rodine. Vystrašený otec vraj chodil po dome, zalamoval rukami a vzdychal: „Evička, Evička...“
Áno, môj muž sa o mňa naozaj bál. Opakovane som ho musela vyzývať, nech s tým prestane, nech sa tvári normálne a nie tak rozľútostene. Ale chápem ho, čakala ho veľmi náročná úloha – bude môj opatrovateľ.
Ferko Kovár hovorí, že on si kĺby zničil najmä státím v dabingu. Čomu to pripisujete vy? Opotrebovaniu vekom, alebo rovnako aj vášmu povolaniu?
Povedali mi, že to mám v génoch. Pritom môj ocko, ktorý zomrel ako deväťdesiattri ročný, ešte v deväťdesiatke prešiel Košice rýchlou chôdzou a bez palice. Keď mal deväťdesiatdva, zavolali mi cudzí ľudia, že ho doviezli z obchodu domov, lebo zrazu nevedel urobiť ani krok. Moja mama, ktorá sa dožila takmer deväťdesiatky, bola zasa veľká turistka. V nohách mala stovky kilometrov, šesťkrát zdolala Gerlachovský štít a problémy s kĺbmi začala mať až po osemdesiatke.
Mne na to prišli úplnou náhodou v šesťdesiatke, keď som sa vybrala k ortopédovi s haluxom. V živote som sa pritom veľa hýbala, ako mladá som chodila na spoločenské tance, šesť rokov na balet… Pohybu som mala až-až aj na javisku, najmä v muzikáloch. Neviem teda, kde presne je príčina. Problémy sa začali pred tromi rokmi zápalom kĺbu. V zime býva na javisku veľmi chladno. Pred premiérou muzikálu Na skle maľované som už mala výrazné bolesti, pritom ja mám inak vysoký prah bolesti a lieky brať nezvyknem. Vtedy som už ale badala, že je zle. Rada chodím na dlhé prechádzky rýchlou chôdzou, čo som už zrazu nedokázala. Mala som ťažkosti obuť si ponožky, začala som trošku krívať a nevedela som si preložiť nohu cez nohu…Elegantnému sedeniu bol koniec. (Smiech) Rozhodla som sa to preto riešiť – čím skôr, tým lepšie.
Bolo pre vás, čo sa týka pohybu a státia, náročné aj nakrúcanie seriálu Sľub?
V Sľube je to v pohode. Jediný problém mi robili veľmi nízke sedačky. Smiala som sa, že si pripadám ako na nočníku, a žiadala som tvorcov, aby ma nesnímali, ako sa z nich pokúšam vstať, bola by to čistá komédia. Sú však veľmi zlatí, berú na mňa ohľad, a dokonca mi tú sedačku podkladali, aby bola vyššia. (Smiech).
