Pančár
To, že bude iný, možno predurčoval už moment narodenia a deň, kedy sa prvý raz nadýchol. Jakubisko sa totiž narodil v noci z 30. apríla na 1. mája, do poslednej dedinke v horách, kam neviedla žiadna cesta, len chodníky. Matka Alžbeta ho porodila doma a otec Michal sa na druhý deň ráno vybral do mesta Gelnica, aby chlapča zapísal v matrike. Cestou ale dostal bitku, keďže prebiehala májová manifestácia robotníkov zo železiarní a proti nim zasiahli žandári s obuškami. „Tak sa rozhodol, že prvý máj nie je dobrý dátum narodenia. Povedal si: ´Syn, ktorý ponesie moje meno, nemôže mať v rodnom liste takýto poondiaty deň.´ A tak ako dátum môjho narodenia zahlásil posledný apríl,“ odhalil vo svojej autobiografickej knihe režisér, ktorý od mala prekypoval výrazným talentom. Zatiaľ čo iné deti sa hrali, on si neustále niečo kreslil a vytváral, vďaka čomu dostal prezývku Pančár.
Nezameniteľný rukopis
Všetkým v jeho okolí bolo jasné, že svet videl inými očami. Oveľa poetickejšie, zaujímavejšie. Vyštudoval fotografiu, no to mu nestačilo. Lákal ho film a aj ten chcel robiť odlišne, než väčšina režisérov. A tak, keď v roku 1967 natočil svoj prvý celovečerný počin Kristove roky, medzi ľuďmi svojou tvorbou rozpútal diskusiu. Nasledovali snímky ako Zbehovia a pútnici, Vtáčkovia, siroty a blázni, Dovidenia v pekle, priatelia, Postav dom, zasaď strom, Nevera po slovensky či Tisícročná včela a v tom čase už nik nemal pochýb o tom, kto je autorom týchto snímok. Tak výrazný bol rukopis Juraja Jakubiska, ktorý miloval výzvy v podobe veľkolepých výpravných snímok.
