Nemám pocit, že by to bol dôvod na obavy. Skôr naopak! Je to prirodzená životná etapa. Myslím si, že človek v tomto veku už vie, kam patrí, čo je preňho dôležité a čo už nemusí riešiť. Má za sebou množstvo skúseností, ale stále má chuť objavovať nové veci. Práve to sa mi na tomto období páči najviac.
V posledných rokoch ťa diváci vídali najmä na divadelných doskách. Teraz sa však vraciaš aj do televízie. Čo ťa čaká?
Veľmi sa teším, pretože od decembra nastupujem do denného seriálu televízie JOJ. Je to pre mňa príjemná zmena a návrat na televízne obrazovky, na ktorý som sa úprimne tešila. Okrem toho by mal mať premiéru aj seriál, ktorý sme natočili už pred časom. Paradoxne sme ho dokončili ešte minulý rok, no stále prebiehali záverečné práce, takže diváci ho uvidia až teraz. Aj to je súčasť našej profesie – niekedy človek niečo nakrúti a na výsledok si musí počkať aj niekoľko mesiacov.
Chýbala ti televízna práca?
Priznám sa, že áno. Každá herecká disciplína prináša niečo iné. Divadlo je nádherné tým, že sme v bezprostrednom kontakte s divákom. Televízia zase ponúka úplne inú skúsenosť a som rada, že sa k nej môžem opäť vrátiť. Teším sa na nový kolektív, nové príbehy aj nové výzvy. Myslím si, že po rokoch človek pristupuje k práci pokojnejšie a s väčším nadhľadom.
Divadlo však zostáva stále tvojou srdcovou záležitosťou?
Jednoznačne! Divadlo bude mať v mojom živote vždy výnimočné miesto. Tento rok je navyše symbolický. Ja sama oslavujem okrúhle narodeniny, a zároveň oslavuje jubileum aj Túlavé divadlo, ktorého súčasťou som prakticky od vysokej školy. Dvadsaťpäť rokov nie je málo. Keď sa obzriem späť, uvedomujem si, akú dlhú cestu sme spolu prešli. Nie sme síce úplne pôvodná zostava, ale s Jakubom Nvotom sme spolu naozaj vyrastali ako herci aj ako priatelia.
Čím je Túlavé divadlo také výnimočné?
Predovšetkým ľuďmi. Je krásne, keď môžete robiť prácu, ktorú milujete, a zároveň ju robiť s ľuďmi, ktorí sú aj vašimi priateľmi. To sa nepodarí každému. Možno je to aj tým, že nie sme klasické repertoárové divadlo. Nie sme spolu každý deň, neprichádzame do práce zo zvyku alebo z povinnosti. Každé stretnutie je dobrovoľné a myslím si, že je to cítiť aj na javisku. Stále nás spája rovnaká motivácia ako kedysi – máme radi divadlo a chceme byť spolu. Práve preto medzi nami zostala prirodzená radosť zo spoločnej práce.
Zdá sa, že si momentálne v období, keď sa ti darí skĺbiť televíziu aj divadlo.
Som za to veľmi vďačná. Mám pocit, že práve teraz sa všetko pekne stretlo. Na jednej strane ma čaká návrat do televízie, na druhej strane pokračujem v divadle, ktoré je mojou srdcovkou. Navyše prichádzajú projekty, na ktoré sa úprimne teším. Herectvo je povolanie, v ktorom nikdy nevieš, čo prinesie ďalší rok. O to viac si vážim obdobia, keď môžem robiť prácu, ktorú milujem, a robiť ju s ľuďmi, s ktorými mi je dobre.
Počas svojej kariéry si stvárnila množstvo postáv. Bola niektorá z nich taká silná, že ťa zmenila aj ako človeka?
Nemyslím si, že by ma niektorá postava zásadne zmenila. Som pomerne racionálny typ herečky. Herectvo milujem, ale iba dovtedy, kým mi nezačne zasahovať do vlastnej psychiky. Nikdy som nechcela byť herečkou, ktorá si nosí postavy domov alebo nimi žije ešte dlho po skončení predstavenia. Potrebujem medzi prácou a súkromím jasnú hranicu. Možno aj preto ma neskôr začala zaujímať psychológia a koučing. Veľmi rada pracujem s ľuďmi, pomáham im lepšie porozumieť sebe samým.
Napriek tomu existujú postavy, ktoré v tebe zanechali hlbokú stopu?
Určite áno. Nie preto, že by ma zmenili, ale preto, že mi priniesli dôležité životné uvedomenia. Jednou z nich bolo predstavenie Táňa, Táňa, ktoré režíroval Marián Amsler. Bola som ešte veľmi mladá herečka a hrala som ženu, ktorá si uvedomuje, že raz príde niekto mladší a zaujme jej miesto. Pamätám si, že práve táto myšlienka vo mne zostala veľmi silno. Vtedy som si uvedomila, že človek sa nikdy nesmie upínať na mladosť ani na svoj vzhľad. Vždy príde niekto mladší, krajší alebo talentovanejší. Taký je život. Oveľa dôležitejšie je budovať si skúsenosti, charakter, vzťahy a zostať dobrým človekom. To sú hodnoty, ktoré čas nevezme.
Druhou výnimočnou postavou je psychologička v predstavení Hana a Matúš. Čím je ti blízka?
Veľmi! Je to nádherná hra Jakuba Nvotu, s ktorou sme precestovali aj Spojené štáty a mali sme tam krásne ohlasy. Hrám psychologičku, ku ktorej prichádza kamarátka po radu. A práve cez tieto rozhovory zaznievajú myšlienky, ktoré podľa mňa presahujú divadlo. Sú to vety, ktoré si diváci často zapamätajú a mnohé z nich sa medzi nimi doslova udomácnili.
Možno aj preto ťa dnes láka psychológia viac než kedysi.
Je to možné. Čím som staršia, tým viac ma fascinujú ľudia. Ich príbehy, motivácie, obavy aj spôsob, akým rozmýšľajú. Herectvo je vlastne tiež istou formou psychológie. Aby si mohla postavu zahrať pravdivo, musíš jej porozumieť. Musíš pochopiť, prečo koná tak, ako koná. To isté platí aj v bežnom živote. Keď človek pochopí druhého, oveľa ľahšie dokáže prijať aj jeho odlišnosť.
