Mnohí diváci ťa poznajú nielen z divadla a televízie, ale aj z dabingu. Bolo obdobie, keď si prepožičala hlas mnohým hrdinkám telenoviel. Spomínaš na to rada?
Veľmi rada. Hoci som nenadabovala toľko telenoviel, ako si možno ľudia myslia, bolo to obdobie, ktoré mi dalo nesmierne veľa. Práve v dabingu som sa ako mladá herečka naučila remeslo. Keď začínaš, musíš sa naučiť pracovať s hlasom, tempom, emóciou aj presnosťou. Nemáš k dispozícii vlastnú tvár ani gestá, všetko musíš odovzdať iba hlasom. To je obrovská škola. Dodnes som vďačná dabingovým režisérom, ktorí mi vtedy dali príležitosť. Nebyť ich dôvery, možno by som sa ako herečka vyvíjala oveľa pomalšie.
Jednou z postáv, s ktorou si ťa diváci spájajú najviac, je Norma z telenovely Skrytá vášeň. Stáva sa ti ešte, že ťa podľa nej spoznávajú?
Áno, a vždy ma to veľmi poteší. Nedávno som bola na úrade niečo vybavovať a mladá žena sa na mňa pozrela a povedala: „Vy ste Norma, však?“ Usmiala som sa a prikývla. A potom mi povedala, že na tej telenovele vyrastala spolu so svojou mamou a babkou. To sú chvíle, keď si poviem, že tá práca mala zmysel. Je krásne vedieť, že hlas, ktorý človek nahral pred rokmi, zostal niekomu spojený s peknými spomienkami.
Okrem slovenských projektov si často pracovala aj v Česku. Aké obdobie to bolo?
Veľmi pekné. Hrala som vo viacerých českých seriáloch a filmoch a vždy som tam stretla skvelých ľudí. Napríklad na seriál Dokonalý svět spomínam veľmi rada. Hrala som manželku Jiřího Dvořáka a bola to krásna skúsenosť. Dodnes som vďačná režisérovi Vítovi Karasovi, že mi tú príležitosť dal. Bol to veľký projekt s výborným obsadením a pre mňa znamenal ďalší krok v kariére. S mnohými českými hercami sme dodnes v kontakte. Keď sa stretneme na festivale alebo pri práci, vždy je to veľmi srdečné. Spomínam si napríklad na nakrúcanie seriálu První oddělení. Môjho manžela tam hral Roman Zach a dodnes sa veľmi radi stretneme, keď príde na Slovensko. Takéto priateľstvá sú krásnym bonusom našej profesie.
Lucka, si nielen aktívna herečka, ale aj mama. Máš vôbec čas zastaviť sa a oddychovať?
Priznám sa, že veľmi nie. Nie som typ človeka, ktorý dokáže celé popoludnie len tak sedieť a nič nerobiť. Skôr naopak. Potrebujem mať pocit, že sa niečo deje. Aj keď som doma alebo na záhrade, stále si nájdem nejakú činnosť. Presádzam kvety, upravujem záhony, niečo organizujem alebo plánujem. Jednoducho, neviem nečinne sedieť. Možno je to moja povaha. Som energický, skôr cholerický typ človeka a pohyb ma prirodzene dobíja.
Kedy teda naozaj oddychuješ?
Až večer. Keď už deti spia, dom stíchne a všetko, čo bolo treba urobiť, je hotové, otvorím si knihu. To je môj najväčší relax. V tej chvíli sa úplne odpojím od vlastného života. Ponorím sa do príbehu niekoho iného a všetky starosti, ktoré som počas dňa riešila, akoby na chvíľu prestali existovať. Často sa mi dokonca stáva, že sa mi o tej knihe aj sníva. A mám ten pocit rada, pretože viem, že môj vnútorný svet je zrazu bohatší o ďalší príbeh.
