Máme veľmi podobný hudobný vkus. S nikým iným hudobne tak nesúzniem. Občas sa, samozrejme, pohádame, zvlášť keď ide o moje piesne a on mi nenápadne zasahuje do harmónie. Ako autor je totiž zvyknutý vládnuť, takže ako aranžér to niekedy nevydrží.
Vráťme sa ešte trošku k už spomínanej medicíne. Je špecializácia, ktorá vás dodnes láka?
Najviac by ma lákala psychiatria - skúmať duševné poruchy a odchýlky z biologického a neurologického hľadiska. Niekedy mi je ľúto, že som to neskúsila. Teraz sa mi už do toho nechce. Keď som sa ako 29-ročná ešte rozhodla študovať, bola som presvedčená, že na medicínu som už stará. Vybrala som si Arts manažment na Vysokej škole ekonomickej v Prahe. Skončila som bakalársky stupeň. Ďalej som už nešla, lebo tesne pred skúškami som otehotnela s Rebekou. Okrem toho sa mi môj muž posmieval, že na koncertoch ma budú uvádzať: „A teraz vám zaspieva inžinierka Šoralová.“
Psychiatria vás fascinuje i tým, že ste kedysi mame pomáhali s ťažko postihnutým bratom?
Mohlo to zohrať rolu, lebo zdravie sa u nás neustále riešilo. Detská lekárka bola naša suseda a keď som k nej chodila ako malá, smiala sa, že som nielen povedala, aké mám problémy, ale aj diagnózu a liečbu (smiech).
O psychiatroch možno verejnosť až tak často nehovorí, ale o psychológoch, ku ktorým ľudia chodia na terapie, áno. Vy ste niekedy potrebovali prebrať veci s odborníkom na psychológiu?
Každý človek sa občas dostane do situácie, v ktorej si nevie rady. Viackrát v živote by som bola privítala pomoc a párkrát som to aj skúsila. Ale mám problém rozprávať sa s cudzím človekom ako s blízkou kamarátkou. A už vôbec neočakávam, že by ma za pár sedení mohol spoznať a pochopiť veci, ktoré trebárs riešim od detstva. Aj sa mi to potvrdilo. Oveľa viac je pre mňa rozhovor s blízkou kamarátkou, ktorá roky pozná mňa i celú rodinnú anamnézu.
Aká ste boli ako dieťa? Rozumeli ste si so spolužiakmi?
Mama vravela, že som sa už narodila „stará“ a bola som ako malý dospelák. Ťažko povedať, či to bola príčina, alebo následok mojej výchovy. V každom prípade, vždy som skôr vyhľadávala dospelých, ľudí o generáciu starších. V triede som sa normálne zaradila do kolektívu, ale nezdieľala som s deťmi skoro žiaden voľný čas. Doma som čítala, počúvala úplne inú hudbu než moji rovesníci a čakala som, kedy budem konečne dospelá.
Mama vás brala ako rovnocennú partnerku na debatu?
Áno, bola som viac kamarátka ako dcéra. Niekedy som dokonca bola matkou ja. Minimálne pre moju sestru. Mama nás vychovávala dnes tak modernou „nevýchovou“. Neexistovalo nič ako štruktúra alebo pevný rámec, tak mi došlo, že musím byť sama zodpovedná. Prenesenie zodpovednosti úmerné k veku dieťaťa aplikujem aj ja doma.
