Nemá rada „small talk“, nechce sa jej usmievať, keď zrovna nemá náladu a už vôbec nie iba pre to, lebo sa to patrí. Manželka skladateľa Ondřeja Soukupa je roky udomácnená v Prahe. A udomácnila sa aj ako pedagogička na konzervatóriu.
Jar prípadne mierne leto dominuje medzi obľúbenými ročnými obdobiami u mnohých z nás. Ako je to u vás?
Milujem jeseň a zimu. Jeseň je taká moja jar. Milujem jej farby, nostalgiu, vôňu. A zimu zas pre biele ticho, čistotu, jednoduchosť. Keď sa lúčim s posledným snehom, je mi smutno. Viem, že prichádza peľové peklo, a tak nezdieľam s väčšinou ani nadšenie z toho, že všetko kvitne. Nie som ani veľký milovník rezaných kvetov. Kvety radšej vidím na lúke. V tomto som ako chlap. A nielen v tom (smiech). Neviem robiť dve veci naraz, nebaví ma nakupovať oblečenie, ani sa zaoberať líčením. Čo nestihnem nalíčiť do piatich minút, to nebude. Moja dcéra sa smeje, keď to vidí, lebo ja si vážne dám na tvár prvé, čo schytím do ruky.
Z dcéry vám teda rastie osobná stajlistka?
To by ju bavilo. Chodí na výtvarnú školu, má nadanie pre vizuálne veci. Len so mnou je to v tomto ohľade márne. Dnešné dievčatá totiž sledujú sociálne siete, kde sú tisícky návodov, a starať sa o zovňajšok je pre ne veľmi dôležité. Za nás to tak nebolo. Ale ja by som asi aj dnes bola voči týmto trendom rezistentná.
Keď vám chce niekto naozaj urobiť radosť, čo má priniesť namiesto kvetov?
Ešte donedávna čokoládu a sladkosti. V tomto som také veľké decko. Ale aktuálne sa snažím s cukrom zatočiť, takže predsa len tie kvety. Je to gesto. Fakt, že na vás niekto myslí.
Tešíte sa, ako to osud zariadil? Kým ste sa stali speváčkou, koketovali ste totiž s medicínou, chvíľku ste študovali špeciálnu pedagogiku.
Spev bol vždy mojou vášňou, ale vedela som, že nikdy nechcem byť speváčkou veselých bezstarostných piesní. A tiež som chcela byť lekárkou. Môj otec bol zvukový režisér v Opuse, a keď nahrával so „spievajúcou doktorkou“ Marcelou Laiferovou, tak som sa jej asi päťročná vážne pýtala, či je možné byť aj doktorkou, aj speváčkou zároveň (smiech). Neskôr ma prijali do muzikálu Vlasy a bolo rozhodnuté. Nechala som štúdium špeciálnej pedagogiky, svoje rodné mesto, všetky istoty v ňom a odišla som do Prahy. Potom už prichádzala jedna práca za druhou v Čechách aj na Slovensku. Vyberala som si veci, za ktoré som sa mohla postaviť. Plnili sa mi sny, o ktorých som nestihla ani snívať. Ale do školy som sa potom ešte vrátila.
Odmietli ste niečo, na čo by ste aktuálne prikývli?
Nie. Ale možno by som svoje názory formulovala opatrnejšie. Pár ľudí som asi naštvala. Nerada kľučkujem, neviem klamať a nemám rada nespravodlivosť. A keď k tomu pridáte moju priamosť ...
Dnes sa tiež hrnú ponuky jedna za druhou?
Sú iné. Ja som iná. Do nových muzikálov sa mi nechce, takže som už dávno prestala chodiť na konkurzy, nesledujem to. Dva tituly ale stále hrám v divadle Kalich. S Johankou z Arku prídeme 3. - 6. decembra 2026 do STARS Auditoria v Bratislave. Už dávno sú mojou hlavnou náplňou koncerty s kapelou Nerez&Lucia a Alma, kde spievam svoje šansóny s ľahkým nádychom folklóru rôznych mne blízkych krajín. Nedávno som začala učiť spev na Medzinárodnom konzervatóriu Praha a aj to ma veľmi baví. Nakoniec moji starí rodičia boli učitelia. Obaja starí otcovia učili matematiku, fyziku a technické práce. Asi to bude ďalší level. Teraz spolupracujem na novom projekte s mojím Ondrejom. Zhudobňuje texty Mariána Zimu, ktoré sú poriadne zaťažkané. Takže ich vtipne nazvali: „Písně, které nikoho nezajímají.“ Naspievali ich rôzni interpreti, medzi inými aj naša kamarátka Zuzka Kronerová. Album vyjde začiatkom budúceho roku.
