Tak ako si kedysi zvykal na to, že môže byť naozaj úspešný. Nič z toho, čo sa mu podarilo, totiž nepovažoval za dosť. Hoci tomu herec a spevák Karol Csino (50) obetoval všetko, vrátane vzťahu s krásnou Ivetou Bartošovou († 48). Priznal po rokoch, čo ich rozdelilo?
Robili ste si pri príležitosti svojich okrúhlych narodenín akúsi inventúru plánov a snov – čo je už splnené, čo ešte nie? A patrí medzi tie splnené sny umelecká dráha, ktorú ste si vybrali?
V podstate áno. Vyrastali sme so sestrou v umeleckej rodine. Mama bola herečka, otec hudobník a výtvarník, takže takmer všetko sa u nás točilo okolo umenia. Odmalička som chodil na klavír, sestra na balet, boli sme takmer na každej recitačnej súťaži...
Takže budúcnosť bola jasná – VŠMU?
Keby išlo vyslovene o detský sen, chcel som byť skôr prírodovedcom. Dokonca som celkom vážne zvažoval špeciálny odbor, ktorý sa volal subtropická a tropická fauna a flóra. Keby sa bol otváral v tom roku, keď som maturoval, a nemusel by som naň čakať, možno by som sa vôbec nevydal umeleckým smerom.
Herectvo teda bola z núdze cnosť?
Skôr som si povedal, že talentové skúšky len vyskúšam. Trošku na mňa tlačila aj mama, ktorá hrala v Prešovskom divadle, ale v dobrom. A vyšlo to. Neviem, koľko ľudí sa vtedy hlásilo na herectvo – myslím, že niekoľko stovák, a ja som skončil v prvej desiatke. Povedal som si, že to asi bude nejaké znamenie, že tam mám ísť.
Potvrdilo sa vám to? Bolo herectvo to pravé?
Úprimne? Keby ste sa ma spýtali, či by som do toho išiel znova, asi by som vás prekvapil tým, že by som povedal – nie. Prvé dva ročníky som mal pocit, že to vôbec robiť nechcem. Oveľa viac ma začala priťahovať hudba. Koncom druhého ročníka som bol teda viac-menej rozhodnutý, že skončím a pôjdem ďalej hudobnou dráhou.
Nakoniec ste ale zostali… Čo sa stalo?
Zaplietol som sa do jednej bitky... Videl som, že niekto na ulici obťažuje dievča, tak som sa jej zastal. A skončilo to zranením, pri ktorom mi doslova trčala z ruky kosť a museli mi ju operovať. Operácia sa síce podarila, ale články prstov už zostali deformované. Byť klavírnym virtuózom už nebola šanca. Hrať Brahmsa alebo Liszta by tá ruka už nezvládla. Takže som zostal, len takým, ako to sám nazývam, žúrovým klaviristom.
Nakoniec ste si ale podľa vlastných slov cestu k herectvu našli. Otázka, či aj ono k vám. Keď ste končili školu, na Slovensku sa totiž nakrúcalo minimálne.
Nechcem posudzovať svoj talent, ten si dovolím hodnotiť skôr u mojej sestry, ktorá je extrémne talentovaná a celá umelecká obec to vždy vedela, ale tým, že náš otec pochádza z rómskej hudobníckej rodiny, prichádzali nám z televízneho a filmového prostredia ponuky viac-menej len na úlohy etnického charakteru, čo významne ovplyvnilo náš ďalší herecký rozvoj, a to v náš neprospech. Nesťažujem sa, len opisujem realitu.
Takže ste skončili v jednom šuplíku...
Presne tak. Naozaj nechcem nikomu nič vyčítať, veď producenti boli často moji kamaráti, ľudia, s ktorými sme spolu študovali. Ale keď začali castovať nejaký seriál a mali tam postavu lekára, právnika, a potom napríklad vreckového zlodeja, podvedome im nikdy nenapadlo obsadiť ma do roly doktora alebo advokáta. Typologicky som sa im do toho asi nehodil. Na vreckového zlodeja som však pasoval okamžite. Výpočet rolí a šancí sa tak zníži na minimum, až na nulu. Ako herec sa totiž potom nemáte šancu realizovať vo veľkých krásnych postavách a seriály, ani filmy o etnických skupinách sa netočia na dennom poriadku.
Logicky ste teda smerovali za hranice, kde ste konečne mohli zahviezdiť. Účinkovali ste v najúspešnejších muzikáloch – Dracula, Pomáda, Kladivo na čarodejnice. Mali ste konečne pocit zadosťučinenia?
Na jednej strane by som mohol povedať, že áno. Spieval som s prvou ligou – ešte žil Karel Černoch, Pepa Zíma, šatňu som mal s Danom Hůlkom, spieval tam Jiří Korn, Leona Machálková, Ivetka Bartošová… Raz za mnou ale prišiel kolega Bohuš Matúš. Zlatý chlapec, kamarát. Zobral ma bokom a povedal mi: Karolko, ty tu spievaš v prvej lige, ale spievaš ako „šepkajúci králik“.
To muselo bolieť...
Strašne ma to ranilo. Ale povedal som si, že takto to ďalej ísť nemôže, lebo ten chalan má zrejme pravdu. Naštval som sa a začal som spev brať smrteľne vážne. Nechcel som byť spievajúci herec. Môžete totiž akokoľvek pekne intonovať, ale s profesionálnym spevom ako remeslom to nemá nič spoločné. Dnes si však myslím, že už môžem povedať, že som profesionálny spevák.
Stretnutie s Ivetou Bartošovou sa postupne z javiska prenieslo aj do súkromia a nejaké obdobie ste tvorili pár. Boli ste už vo veku, keď bol možno čas usadiť sa, založiť si rodinu. Brali ste ten vzťah ako niečo, čo môže byť navždy, alebo ste od začiatku tušili, že to asi nebude mať budúcnosť?
Odpoveď je úplne jednoznačná. Krúžkujem A. Áno, malo to veľké šance, pretože to bolo naozajstné. To, samozrejme, vieme len my dvaja. Dnes už teda len ja, pretože som tu zostal sám.
Prečo sa to teda pokazilo?
Kedysi som veľa robil s Vašom Patejdlom, ktorý si ma svojím spôsobom vzal pod svoje krídla a raz mi povedal vetu, ktorú mám v hlave dodnes. „Karol, keď do tohto biznisu vstúpiš, nebudeš mať nikdy čas. Ja ho nemám už dvadsať rokov.“ A mal do bodky pravdu. Muzikant je väčšinu života na cestách, čo neuveriteľne ovplyvňuje súkromný život. Nech mi nikto nehovorí, že je to inak. No ak majú ľudia mať partnerský vzťah a spoločný život, musia spolu zdieľať spoločné chvíle. Toto bol problém. Na mňa večne niekto čakal.
Doteraz ste prakticky o vašom vzťahu nehovorili. Prečo?
Z úcty k Ivete. Bola to jedna krásna, jemná, ale veľmi krehká žena.
Myslíte, že keby pri nej stál niekto ako vy, muž, ktorý by ju chránil, nestalo by sa to, čo sa stalo?
Keby bolo keby, neexistuje… Ivetka bola typ človeka, ktorý nemal šancu zvládnuť to, čo prinášal šoubiznis. Bola tak čistá, krehká, dôverčivá a dobrá. Nevedela sa týmto veciam brániť. Nemala na to výbavu. Takže to dopadlo tak, ako to dopadlo.
Mnohí hovoria, že jej nešťastím boli práve muži...
To si nemyslím. Či by pri nej bol partner A, B alebo C, je podľa mňa úplne irelevantné. Princíp bol inde. Zlikvidovalo ju prostredie šoubiznisu.
Verím. Koniec-koncov to zničilo aj váš vzťah, keďže vám nedovolilo venovať mu viac času.
Asi tak. Nemôžete stále čakať na človeka, kým príde. A môžeme sa baviť o Ivete alebo o komkoľvek inom. Môžeme sa rozprávať o mojich rodičoch. Moja mama čakala na otca tak dlho, až sa rozviedli. On bol hudobník, nonstop koncertoval, v zahraničí pracoval šesť až desať mesiacov z roka. Ako to mohlo dopadnúť?
V jednom rozhovore ste naznačili, že z Ivetinej strany tam bola aj žiarlivosť.
Určite nie. Ľudsky tam nebol žiadny problém. Ani citový, ani nijaký. Bol tam však určitý vekový rozdiel. Bol som mladý človek, ktorý štartoval svoju kariéru a snažil sa všetko dokázať sám, mohol som s Ivetkou naspievať dueto a vydať singel. No neurobil som to. Chcel som ísť svojou cestou a tvrdo som na sebe pracoval.
Aj keď ste už neboli spolu, správa o jej dobrovoľnom odchode zo sveta vás musela zasiahnuť.
Samozrejme. Ona bola totiž jedna super baba. To nikto nevie, ale my sme sa dlhé roky stretávali aj potom ako priatelia. Udržiavali sme kontakt. Nikdy tam neprišlo k nejakým hádkam, čo po niektorých rozchodoch býva. U nás nebol dôvod. Ivetka bola perfektná osoba. A je strašne smutné, ako sa to skončilo.
