Mirka Luberdová (41) otvorene hovorí o tlaku na dokonalosť, poruchách príjmu potravy, práci v zdravotníctve aj o tom, prečo by ženy mali prestať bojovať so svojím telom a začať ho vnímať ako svoj domov.
Mirka, patrili ste medzi úspešné slovenské modelky. Ako si dnes spomínate na svoje začiatky v modelingu a súťažiach krásy?
Na svoje začiatky si spomínam ako na veľmi intenzívne obdobie. Bola som mladá, plná očakávaní, ale zároveň som ešte nepoznala samu seba tak, ako sa poznám dnes. Modeling mi otvoril veľa dverí, naučil ma disciplíne, vystupovaniu, zodpovednosti a práci s obrazom navonok. Zároveň mi však veľmi skoro ukázal aj to, aké ľahké je začať vnímať svoju hodnotu cez vzhľad, hodnotenie druhých a výkon. Bolo to obdobie, ktoré ma veľa naučilo, ale zároveň ma priviedlo aj k otázkam, ktoré ma formovali neskôr – kto som, keď nie som len telo, tvár, výkon alebo titul?
Čo pre vás v tom období znamenalo získať titul vicemiss Slovenska a vicemiss Európy? Zmenilo vám to život?
V tom čase to bol veľký úspech a potvrdenie, že úsilie, ktoré som do toho vložila, malo nejaký výsledok. Prinieslo mi to veľa možností, skúseností a kontaktov. Ale dnes viem, že žiadny titul človeku automaticky neprinesie vnútorný pokoj ani skutočný pocit hodnoty. Práve toto uvedomenie bolo pre mňa neskôr veľmi dôležité.
Modeling býva spájaný s veľkým tlakom na vzhľad. Čo bolo pre vás najnáročnejšie – očakávania okolia alebo tie, ktoré ste na seba kládli sama?
Myslím si, že to bolo oboje. Tlak zvonka tam určite bol – na vzhľad, štíhlosť, dokonalosť, porovnávanie, neustále hodnotenie. Ale ešte silnejší bol často tlak zvnútra. Ten vnútorný hlas, ktorý vám hovorí, že ešte nie ste dosť dobrá, dosť pekná, dosť štíhla, dosť úspešná... Keď človek nemá pevne vybudovaný vzťah k sebe, vonkajší svet mu veľmi ľahko nastaví zrkadlo, ktorému začne veriť. A to môže byť nebezpečné.
Dnes otvorene hovoríte o poruchách príjmu potravy. Kedy ste si uvedomili, že váš vzťah k jedlu už nie je zdravý?
Zlomový moment bol, keď som si uvedomila, že môj vzťah k jedlu a telu už nie je o zdraví, ale o kontrole. Že jedlo nie je len jedlo, ale stalo sa nástrojom, cez ktorý som riešila napätie, neistotu, tlak a pocit, že musím mať všetko pod kontrolou. Je za tým psychika, emócie, sebahodnota, zranenia, tlak okolia aj spôsob, akým človek vníma sám seba. A práve toto ma neskôr priviedlo k práci s výživou oveľa hlbším spôsobom.
Mali ste v tom období pri sebe niekoho, kto vám podal pomocnú ruku, alebo ste si touto skúsenosťou museli prejsť sama?
Veľa vecí som si musela prejsť sama. Nie preto, že by okolo mňa neboli ľudia, ale vtedy sa o týchto témach nehovorilo tak otvorene ako dnes. Poruchy príjmu potravy boli často nepochopené alebo zjednodušované len na to, že niekto nechce jesť alebo chce byť chudý. Dnes viem, že pod tým býva oveľa hlbšia bolesť. Preto je pre mňa dôležité o tom hovoriť pravdivo a citlivo.
