Samozrejme, moja mama. Rodič je rodič. A veľmi mi pomohol aj môj brat. Keď som bola na liečeniach, prevzal akýsi patronát nad Radkou. Chodili za mnou, starali sa o všetko potrebné, o domácnosť, o fungovanie vecí. Moja rodina mi naozaj veľmi pomohla.
Často spomínate v rozhovoroch Zuzanu Vačkovú. Patrila medzi ľudí, ktorí vás podržali?
Samozrejme! Na Zuzku som teraz skoro zabudla, ale áno, čo sa týka priateľov, tak určite Zuzka. Keď sa bavíme o kolegoch alebo ľuďoch zo šoubiznisu, tak práve ona bola jednou z tých najdôležitejších osôb. Aj jej dcéra Maruška je kamarátka mojej dcéry Radky, sú rovesníčky, takže to prepojenie medzi našimi rodinami bolo vždy silné. A potom je tu ešte naša veľmi dobrá priateľka Inés Krídlová. Nie je mediálne známa, ale je úžasná. Inéska bola a stále je neuveriteľná. Takže tieto dve ženy – Zuzku a Inés – som mala vždy pri sebe.
A keď prišiel váš profesionálny návrat?
Vtedy musím spomenúť Ondreja Šotha. Pán generálny riaditeľ a zároveň môj dlhoročný priateľ. Ondrejovi Šothovi ďakujem za všetko. Za to, že som dnes tam, kde som. Veril mi. Dal mi šancu. A vďaka tomu dnes fungujem. Naozaj by som mu chcela veľmi poďakovať.
Počas náročného obdobia sa často spomínalo aj meno Petry Vajdovej. Boli ste v kontakte?
S Petrou sme boli vždy nielen kolegyne, ale aj kamarátky. Lenže tým, že sme obe prežívali veľmi ťažké obdobia, naše cesty sa prirodzene rozišli. Každá sme si museli riešiť svoje vlastné problémy, svoje vlastné situácie. Kontakt sa na istý čas zastavil, ale dnes sme opäť v kontakte. Takom prirodzenom, pokojnom, ako staré priateľky. Úplne v pohode.
Mnohí obdivujú, ako otvorene dnes hovoríte o závislosti a o tom, čo ste prežili. Ako sa na celé obdobie pozeráte s odstupom času?
Oproti tomu, čo bolo a čím som si prešla, sa dnes normálne cítim ako fénix, ktorý vstal z popola. Naozaj! Práve preto, že som si prešla toľkými vecami, som dnes vďačná za každý jeden pozitívny deň. Za každú maličkosť. A zároveň, keď sa stane niečo zlé alebo sa niečo nepodarí, beriem to už s rezervou. Poviem si, že všetko sa dá prekonať. Keď som zvládla také strašné veci, tak zvládnem aj toto. Platí, že čo ťa nezabije, to ťa posilní. Človek sa naučí pokore, skromnosti a vďačnosti. A potom sa mu žije slobodnejšie a ľahšie.
Myslíte si, že váš príbeh môže pomôcť ľuďom, ktorí prežívajú niečo podobné?
Veľmi rada by som bola inšpiráciou. Nemôžem nikomu radiť, pretože každý má svoju vlastnú cestu. Každý sa zo svojho dna dostáva iným spôsobom. Ale dá sa o tom rozprávať. Dá sa komunikovať. Dá sa zdieľať. Ľudia si môžu z môjho príbehu niečo zobrať, rovnako ako ja z príbehov iných ľudí. Je to ako skupinová terapia. Rozprávame si svoje pády, svoje skúsenosti, cesty späť. A tieto interakcie veľmi pomáhajú. Samozrejme, odbornú pomoc musia poskytovať odborníci – psychoterapeuti, psychiatri. To je ich úloha.
Stretávate sa dodnes s ľuďmi, ktorí riešia podobné problémy?
Mala som veľa takýchto stretnutí. Podcasty, diskusie, konferencie o závislostiach a o tom, ako fungovať po návrate do bežného života. A bolo to veľmi príjemné. Milo ma prekvapilo, aká spätná väzba prichádzala od ľudí. Mnohí mi hovorili: „Ja mám podobný problém.“ Alebo: „Môj manžel má podobný problém.“ Zistila som, koľko ľudí tieto veci skrýva. Pred verejnosťou, pred rodinou, pred sebou samými. A to je to najhoršie! Človek sa v tom len viac a viac zamotáva. Keď sa však otvorí, prizná si problém a začne sa liečiť, vtedy sa začína cesta k slobode a víťazstvu.
Veľa ľudí možno problém vidí, ale nenájde v sebe silu priznať si ho alebo požiadať o pomoc. Prečo je to podľa vás také ťažké?
Je to veľmi ťažké! Na Slovensku je to stále veľké tabu. Ľudia si hovoria: „Nepôjdem k psychiatrovi, veď nie som blázon.“ Alebo: „Ja mám pitie pod kontrolou, ja môžem prestať kedykoľvek.“ To sú všetko sebaklamy. Je tam hanba priznať si problém pred okolím aj pred sebou samým. A práve to človeka brzdí. To je tá stopka, ktorá mu bráni vyzdravieť a oslobodiť sa.
Vy však o svojej skúsenosti hovoríte veľmi otvorene. Nebolo pre vás náročné vystúpiť z anonymity a priznať veci verejne?
Aj to môže byť pre niekoho veľmi ťažké. Ale ja nemôžem nikoho nútiť, aby sa priznal. To je každého osobná voľba. Keď sa však pozriem na svetové hviezdy, tak množstvo z nich o tom hovorí úplne otvorene. Anthony Hopkins, množstvo oscarových hercov a ďalších osobností priznali, že boli závislí, že prekonali závislosť, že abstinujú. Je ich obrovské množstvo. A potom si hovorím, prečo sa my, malí Slováci, hanbíme povedať: „Áno, mala som problém, ale som tu a som v poriadku!“
Myslíte si, že spoločnosť u nás stále nevie odpúšťať?
Myslím si, že áno. Vonku sa človek prizná, je čistý, pracuje na sebe a dostane ďalšiu šancu. Ľudia vidia jeho kvality, vidia, že na sebe pracoval. Na Slovensku sa často stáva, že nad vami zostane nálepka. „Veď ona bola na liečení.“ A zrazu je to problém. Tu sa človek oveľa ťažšie znova presadí ako v zahraničí. A pritom by to malo byť presne naopak. Keď niekto prizná problém, prejde liečením a zvládne to, mal by byť oceňovaný. Malo by sa mu povedať: „Gratulujem, zvládol si to!“
O to náročnejšie to muselo byť pre vás ako pre známu herečku...
Áno, samozrejme. Je rozdiel, keď niečo spraví obyčajný človek a keď to spraví známa osobnosť. Keď niekto neznámy prejde na červenú, nikto si to nevšimne. Ale keď prejde na červenú známa herečka, hneď sa o tom hovorí. Tak to jednoducho je.
