To bolo celé veľmi nafúknuté. Ja priznávam, že som v tom období už bola vo veľmi zlom stave a bola som pod vplyvom drog. To je pravda. Ale nás s Martinom spájalo len to, že sme spolu sedeli, zabávali sa a hýrili. Nikdy sme nemali nič spoločné. Navyše, on je inak sexuálne orientovaný, takže my sme sa na tom celom len smiali. Médiá sa toho chytili a nafúkli to do obrovských rozmerov. Bola to len krátka etapa môjho života, ktorá na mne nezanechala žiadnu stopu. Preto sa k tomu vlastne ani veľmi nemám čo vyjadrovať.
Sledovali ste neskôr udalosti, ktoré sa okolo neho odohrali?
Viem len to, čo bolo v televízií. Že bol odsúdený za vraždu svojho partnera a že je vo väzení. To je všetko. Nikdy ma nekontaktoval a nebol medzi nami žiadny kontakt.
Stávalo sa vám, že vznikali príbehy aj z úplne nevinných situácií?
Áno. Pamätám si jednu úplne absurdnú situáciu. Bolo leto a išli sme pešo do McDonaldu. Ja mám alergiu a sennú nádchu, takže som mala v ruke servítku. Normálne som si utierala nos. Niekto nás odfotil z auta a následne sa objavili titulky, že Podzámska mala v ruke podozrivú handričku. Pritom som sa normálne vysmrkala do servítky. A zrazu z toho bola senzácia. Takto sa tie veci nafukovali.
Bolo obdobie, keď ste si povedali, že už sa k minulosti nechcete vracať?
Ja som o tom už veľmi veľa rozprávala. Nemám problém hovoriť o svojej minulosti, ale niekedy sa už bojím, že sa opakujem. Mám pocit, že som o tom povedala všetko. A preto sa dnes radšej sústreďujem na prítomnosť a na to, čo je teraz.
V minulosti sa veľa písalo aj o vašom účinkovaní v relácii Bez servítky. Mrzelo vás, ako bola tá situácia interpretovaná?
Áno. Dodnes nesúhlasím s tým, ako sa to podalo. Povedalo sa, že som bola pod vplyvom, čo vôbec nebola pravda. Jeden z účinkujúcich sa vtedy pripil a ja som sa ho snažila kryť, pomáhať mu a zachraňovať situáciu. Dávala som naňho pozor. On mi za to dokonca aj poďakoval. A potom sa to celé otočilo proti mne. Všetci, ktorí tam boli, vedeli, že ja som pod vplyvom nebola. Neviem, prečo sa to celé takto zvrtlo.
Dnes už podobné veci neriešite?
Úprimne? Na moju adresu sa už povymýšľalo toľko vecí, že som sa naučila brať to s veľkým nadhľadom. Dnes sa už snažím sústrediť na svoju prácu a svoj život.
Dnes pôsobíte spokojne a vyrovnane. Našli ste šťastie aj v osobnom živote. Ako si užívate manželstvo a život ďaleko od Bratislavy?
Už to ani nevnímam. Je to pre mňa absolútne prirodzené. Chvíľku mi trvalo, kým som si zvykla nehovoriť „môj partner“ alebo „môj priateľ“, ale „môj muž“ či „môj manžel“. Keď som povedala: „Môj manžel príde po mňa,“ alebo „môj manžel ma odvezie,“ znelo mi to ešte zvláštne. Dnes mi to však príde úplne prirodzené. A pravdou je aj to, že tým, že sme dostali papier o tom, že sme manželia, sa v našom živote vlastne nič nezmenilo. Fungujeme úplne rovnako ako predtým. Žijeme tak, ako sme žili. Len to máme oficiálne potvrdené. Som spokojná a verím, že aj môj muž je spokojný.
Stále ste Bratislavčanka telom aj dušou, no dnes žijete na východe Slovenska. Nenalepil sa na vás už aspoň trochu východniarsky prízvuk?
Nenalepil. Možno sa sem-tam nalepí nejaký výraz, ktorý používajú na východe a my západniari nie. Ale prízvuk nie. No čo mám robiť? Som Bratislavčanka! A budem ňou vždy.
Vy s manželom bývate v Prešove a pracovne dochádzate do Košíc. Nie je to únavné?
Vôbec nie. Veď vlakom je to asi dvadsať minút. To je ako kameňom dohodil. Bratislava a Trnava sú od seba ďalej ako Prešov a Košice. Naozaj je to veľmi blízko.
Predpokladám, že manžel je dnes jednou z vašich najväčších opôr.
Áno, áno. Určite.
Hovoríte však o ňom pomenej. Prezraďte nám o ňom niečo.
On si neželá, aby sa o ňom verejne hovorilo. A ja jeho želanie rešpektujem. Môžem povedať len to, že je úžasný človek. Je Prešovčan. Rozumie si s mojou rodinou, ja si rozumiem s jeho rodinou. Je mi veľkou oporou. A to je pre mňa najdôležitejšie.
