Ľudia v ňom vždy videli usmievavého muža, ktorý stál pevne nohami na zemi, a mnohí nerozumeli, keď vtedy hovoril o pádoch. Nechápali, keď priznával, že občas nevládal vstať… Posledných pätnásť rokov už tomu, o čom vtedy legendárny Janko Kroner (70) hovoril, rozumie v podstate každý. Aj keď herca choroba donútila zísť z očí, z mysle nezišiel nikomu.
Čo by si želal od zlatej rybky?
Pred sedemnástimi rokmi si herca zavolal jeden zo slovenských denníkov do redakcie, aby mu čitatelia mohli online klásť otázky. Medzi množstvom iných sa ozvala mladá žena, ktorá na rozdiel od ostatných nechcela počuť jeho názory na politiku, ani hodnotenie stavu kultúry a vznikajúcich filmov. Mala úplne obyčajnú otázku – čo by si želal od zlatej rybky? V prvej chvíli žartoval a použil záhorácky vtip – aby nemala kosti… Ale potom sa na sekundu odmlčal a úprimne odpovedal, že lásku. „Želal by som si lásku, a ešte lásku a ešte lásku…“ Dnes je jasné, že mu to do bodky splnila. Je to totiž už takmer pätnásť rokov, čo sa Janko Kroner postavil pred kamery poslednýkrát, a celý ten čas je dôkazom, že neodišiel z pamäti publika spolu so záverečnými titulkami posledného filmu. To je v krajine, kde sa na velikánov niekedy zabúda rýchlejšie než na heslo do internetbankingu, vlastne neuveriteľné – publikum ho neodložilo do archívu, ale do srdca. Ako však spomínajú, tí ktorí s ním prežili kus života, nie je to náhoda. Podľa nich len žne, čo celý život zasieval. „On sa nikdy nesprával ako celebrita,“ zaspomínal si v rozhovore pre RYTMUS ŽIVOTA Filip Tůma (48). „Na ňom bolo úžasné, že bol vždy ľudský. Bol to človek, ktorý by vám dal posledné.“
Bol jednoducho úžasný kolega, kamarát
Prvýkrát sa stretli na pľaci seriálu Duchovia, ktorý v polovici deväťdesiatych rokov vznikal v Slovenskej televízii. Filip bol začínajúci študent, Janko už vtedy herec s veľkým H. Napriek tomu nebol mentorom, ktorý by po pľaci chodil so zdvihnutým prstom profesora hereckej morálky. Nepoučoval, nevyvyšoval sa, nehral sa na majstra sveta. Pomáhal. Navyše spôsobom ako nikto iný. „Keď ste sa trikrát pomýlili v nejakom obraze, tak štvrtýkrát sa pomýlil naschvál on, aby ste neboli v strese,“ spomína Filip, ktorý ho práve počas tohto nakrúcania začal volať otec. Tak to mali v scenári, ale dnes si uvedomuje, že to nebolo len v tom. „Musím povedať, že sme si boli naozaj veľmi blízki. Janko sa totiž nikdy nevyvyšoval sa, nesprával sa ako veľká hviezda. Bol nesmierne ľudský, vnímavý, jednoducho úžasný kolega, kamarát,“ dodal.
Milý Filipko, raz pochopíš...
Nakoniec nezostal pre Filipa iba televíznym otcom z Pačmagovcov. Boli parťákmi nielen pred kamerami, ale postupne aj na golfových greenoch. Hoci najskôr sa mladý herec vzpieral, ofrflal mu golf ako nudný statický šport, ktorý nemôže nikoho zaujímať. Ale Janko sa nedal. „Milý Filipko,“ prihovoril sa mu vraj. „Raz pochopíš, že každý rok, ktorý si nehral golf, bol v tvojom živote zbytočný,“ použil svoj typický kronerovský humor. A Filip s úsmevom priznáva, že na jeho vlastné prekvapenie mal pravdu. „Raz mi jednoducho povedal: „Poď si zahrať.“ A keďže sme boli dobrí kamaráti, išiel som. A on ma doslova za pár minút presvedčil, že to vôbec nie je také statické, ako sa môže zdať. Keď pokazíte ranu, musíte sa otriasť, myslieť na tú ďalšiu a neopustiť sa. Je to o koncentrácii a schopnosti vydržať sám so sebou. Keď sa to naučíte, je to krásne! Prechádzate sa v dobrej spoločnosti kamarátov, je pri tom veľa zábavy, najmä, keď sa o niečo stavíte,“ opisuje Filip nadšene pôvodne odmietaný šport, ktorému nakoniec úplne prepadol. Uvedomuje si, že nebyť Janka, nikdy by nevyskúšal ten adrenalín, keď odpáli loptičku na tristo metrov. „To má naozaj ďaleko od nudy. Ale je fakt, že ľuďom, ktorí to nikdy neskúsili, sa to vysvetľuje ťažko. Som teda rád, že to so mnou nevzdal. Len vďaka nemu hrám golf už pomaly sedemnásť rokov.“
Žiak preskočil učiteľa
Súboje nakoniec nerozohrávali len na greene. Starší kamarát Filipa priviedol aj k squashu. „Zo začiatku bol, samozrejme, lepší, lebo hral dlhšie, potom som ale začal vyhrávať ja,“ usmeje sa s tým, že Janko aj to bral s humorom: „Komentoval to vždy vetou, že nie je hanba, keď žiak preskočí učiteľa. Boli to pritom medzi nami v tom dobrom slova zmysle naozaj bratovražedné súboje. Rovnako ako v golfe, kde bol fakt skvelý. Keďže ako mladý hrával basketbal, mal v rukách úžasný švih,“ chváli spoluhráča. Či by sa karta medzi nimi obrátila aj v tomto športe, už zistiť nestihli. „Janko prestal hrávať…“ odmlčí sa Filip. Tým, že boli blízki priatelia, o mnohých veciach, ktoré sa v kamarátovom živote začali kaziť, vedel. O jeho zdravotnom stave však nepovažuje za slušné ani vhodné rozprávať. Choroba ho jednoducho prinútila zmeniť ihrisko, aj súpera, navyše mu nanútila vlastné pravidlá, ktoré majú od fair-play ďaleko.
