Podľa mediálne známych informácií, bolo na začiatku hlavne sklamanie z toho, ako dopadol jeho divadelný sen na bratislavskej Malej scéne, do rekonštrukcie ktorej sa chvíľu predtým ako principál pustil s nadšeným plánmi. Po roku však odchádzal v hlbokej depresii. Bežný divák to slovo z jeho úst pritom možno počul prvýkrát. Janko Kroner bol predsa chodiaca radosť zo života. Vtipný, veselý, večný chalan… Kamaráti ale vedeli, že sa v ňom zlomilo niečo, na čo nestačí aspirín, a nevyrieši to ani operácia, či sadra. „Raz sa mi v tom čase zdôveril – vieš, Peťo, keď máš dolámané ruky a kosti, tak to ani zďaleka tak nebolí, ako keď ťa bolí duša,“ spomínal pre RYTMUS ŽIVOTA jeho herecký kolega Peter Batthyany (59). Už raz to ale zažil, ocitol sa na dne a zdalo sa, že ďalej to už nepôjde. „Ale keď som nevládal, mal som vždy šťastie, že mi niekto pomohol. Či už to boli priatelia, alebo lekári,“ spomínal. Zdalo sa teda, že cestu von presne pozná, že je len otázka času, kým sa ňou znova prebojuje a bude späť. Taký, ako ho všetci poznali. Aj roztočení Profesionáli, kde hral naposledy, si najskôr dali len prestávku, kým Janko vyzdravie, a definitívny verdikt o ďalšom osude nepadol ešte niekoľko rokov... Nádej predsa zomiera posledná... Lenže tentoraz akoby sa pod ťažko skúšaným hercom roztriasla zem zas a znova, zakaždým, keď to vyzeralo, že opäť stojí na nohách. „Janko je veľmi citlivý človek, vždy veľmi prežíval všetko okolo seba. A priznávam, že už nejaký čas, keď ešte nakrúcal, bolo cítiť, že ho dušička strašne bolí,“ dodal Batthyany.
Keby sme si tak mohli znovu sadnúť a zapáliť...
Diváci sa napriek tomu dodnes chytajú každej vety, každého slova a náznaku, že sa predsa len vráti. Na začiatku to vyzeralo nádejne, v roku 2013 bol hercov prvorodený veľmi optimistický. „Nie je to ešte na komunikáciu s médiami, no otcov zdravotný stav sa postupne zlepšuje. Máme z toho veľkú radosť,“ prezradil Jakub, ktorý s ním už vtedy začal opatrne spolupracovať na menších projektoch a veril, že v blízkej budúcnosti sa otec vráti aj k spolupráci s inými. A potom prišiel naozaj veľký televízny návrat, Janko sa vrátil do televízneho Inkognita, kde bol roky hviezdou. „Prišiel a v sekunde všetci tlieskali v stoji. Ten potlesk bol nekonečný. Mal som z neho pocit, že sa cítil doma a bolo mi, aj zaňho, dobre,“ spomína dodnes na ten moment s dojatím moderátor Vlado Voštinár. Odvtedy síce prešlo už desať rokov, ale Slovensko stále verí, že sa zopakuje, že sa znova aspoň na chvíľu zaplní diera, ktorá po Jankovom odchode na scéne zostala. „Mám pocit, že je tam také prázdno,“ je úprimný Filip Tůma, ktorý ale priznáva, že nerozmýšľa, aké by to bolo môcť s ním znova stáť pred kamerou. „To je asi to posledné, čo mi napadlo. Pre mňa je Janko predovšetkým priateľ. Stokrát viac by som si prial, aby sme si mohli spolu sadnúť na kávu, zapáliť a dlho sa rozprávať. To je pre mňa oveľa väčšie želanie. Chápem síce, že pre divákov je Jankov odchod veľká strata. Ale pre mňa je najväčšia tá ľudská.“
Čo môžeme urobiť my?
Aj keď sa herec sám postupne vytrácal zo svetiel rámp a reflektorov, všetko, čoho sa v živote dotkol, akoby rástlo ďalej. Jeho syn Jakub (39) sa stal oceňovaným režisérom, mužom vlastného filmového sveta a vlastného rukopisu.
Dcéra Paulínka (24) z manželstva s Lenkou Košickou (51) študuje v zahraničí, a nesie si do života nielen meno, ale aj kus otcovho talentu, citlivosti a vnútorného svetla. Akoby Janko rozdával zo seba tak štedro, že ľudia okolo neho kvitli — hoci on s každým darovaným úsmevom, každou rolou, každým záberom, každou láskavosťou tak trochu strácal silu. A predsa to robil. Môžno teda nie je čas pýtať sa, či a kedy sa vráti, aby toto všetko znova robil pre iných. Ale – čo môžeme pre neho urobiť my? Filip Tůma už jednu odpoveď má. „Želám mu z celého srdca zdravie. To je pre neho to naj, naj, najdôležitejšie.“ A my sa pridávame.
