Precestoval som celkom dosť. Nemám nič, čo by som chcel vyslovene vidieť. Nebavia ma už žiadne poznávacie zájazdy. Nechcem nič nové spoznávať. Radšej mám zážitky a najmä preferujem pôžitky. Napríklad tie gastronomické. A rád tiež trávim leto v Chorvátsku. Preferujem teplo, more a mám tam mne blízkych ľudí.
Vraj ste si tam zaobstarali aj hrobové miesto.
Vzniklo to všetko z recesie, keď sme sa s partiou priateľov plavili na plachetniciach po chorvátskych ostrovoch. Zakotvili sme v jednom prístavnom mestečku na večeru, zoznámili sme sa s miestnym farárom, ukázal nám kostol s cintorínom a po spoločnom hraní na organe a dlhšom rozhovore mi ponúkol na predaj hrobové miesto. Tak som ho za stovku kúpil. Išlo však skôr o fór a aby som podporil miestnych. Nikdy som sa naň ani nebol pozrieť. Možno tam už leží niekto iný. Bolo to spontánne rozhodnutie.
Zvyknete aj v iných veciach takto spontánne reagovať?
Navonok sa môže zdať, že áno, ale v zásade som veľmi pedantný. Až prísny.
Na čom si dáte mimoriadne záležať?
Na dochvíľnosti. Prekáža mi, keď niekto mešká. Preto som na naše stretnutie prišiel skôr. Aj vy ste prišli pred dohodnutým termínom, inak ste to mohli poriadne pokaziť (smiech).
Stretávame sa v centre Bratislavy, neďaleko od domu, kde ste ešte aj s rodičmi prežili kus života. Zvyknete zájsť na miesta a pripomenúť si, ako sa mesto zmenilo?
Bratislava sa mi veľmi páči, takže rozširovanie a novostavby v meste extra neprežívam. Viem, že niektorí šomrú, sú to väčšinou tí, čo sa tu nenarodili a zo zásady nadávajú na všetko. Ale ja nehľadám chyby. Beriem to ako fakt. Tešenie je totiž základ života. Najdôležitejšie veci sú tie, ktoré nevidno: láska, šťastie, priateľstvá. To spievam napríklad aj v duete s Andreou Zimányiovou „Veď to nie je dôležité“ z najnovšieho albumu „Kam a za čím“.
Kam sa teda za svojimi fanúšikmi rád vraciate?
Všade sa rád vraciam, ale miesta koncertov sa snažím každý rok alebo každé dva striedať. Turné „Kam a za čím“ je špecifické tým, že som ho možno schválne a možno aj sebavedome zostavil iba z nových skladieb. Keď sa objavia staršie, tak neznáme. Nie je tam ani jeden hit.
Naozaj ani ako prídavok nedáte Medulienku či Učiteľku tanca?
Keď sú v hľadisku takí, ktorí sa ich dožadujú a bez nich nechcú odísť, tak úplne na konci, keď sa už s každým, kto chce, odfotím a porozdávam podpisy, priestor sa vyprázdni, zahrám trebárs Už sa chlapec poberá, Po písmenku a ďalšie. Je to obyčajne vo veľmi komornej atmosfére. Tieto koncerty volám aj výchovné. Rád totiž vidím medzi ľuďmi svojich rovesníkov i mladších, ktorí mali od rodičov dobrú výchovu a prídu na koncert spolu s vnúčatami.
Kedy ste svoje vnúčatá vzali na svoje vystúpenie prvýkrát, aby videli, čo dedo na pódiu dokáže?
Takto som to nikdy nemal nielen s vnúčatami, ale ani s deťmi. Vedeli, že hrám a spievam s nejakou kapelou, no nič bližšie. Keď staršia dcéra chodila na gymnázium, raz sa vrátila zo školy s tým, že či som nahral platňu Zvoňte zvonky. Keď som prikývol, povedala: „Spolužiaci vraveli, že je to dobré.“ Bolo to 25 rokov po vydaní. To znamená, že nikdy som nezoradil rodinu do pozoru, aby počúvala, čo ocko urobil. Viem, že sú aj takí, ale ja som to nepraktizoval. Veď ani chirurg neprinesie domov slepé črevo a neukazuje deťom, čo dnes operoval. Ale aby som odpovedal na otázku, vnúčatá ma už videli hrať.
Chodia si k vám po rady mladší kolegovia?
Občas sa takí našli, ale mladí si obyčajne idú svojou cestou. Keď som ja mal 20 rokov, nakrúcal som platňu Zvoňte zvonky a prišiel by za mnou o 30 rokov starší chlap, ktorý by mi chcel radiť, asi by som mu povedal: „Ujo, vymeňte si mozog.“ (smiech) Vtedy som tiež nechcel, aby mi radili. Teraz sa zas netúžim nikomu vnucovať. Mladými sa však rád pri hraní obklopujem. Veď nakoniec nie je umenie byť odo mňa mladší. Páči sa mi ich prístup a nazeranie na veci, rád sa nechám viesť. Ich podnety sú neoceniteľné, ale opraty stále držím v rukách. Vždy je medzi nami 20- aj 30-ročný vekový rozdiel.
Ponúkajú vám noví nádejní textári svoje texty na zhudobnenie?
Stáva sa to. Vždy kulantne odpoviem, že hoci sa mi to páči, nikdy nerobím do šuplíka (smiech). Pravda je, že mám zaužívaný okruh kamarátov, a to hlavne Kamila Peteraja a Borisa Filana, ktorých texty zhudobňujem. Nikdy to však nie je o tom, že teraz musíme nasilu niečo vytvoriť. Kladiem veľký dôraz na kvalitu. Rád zhudobňujem básne. Keď mi pred časom Peter Konečný ukázal svoju zbierku poézie, vybral som si z nej, čo sa mi páčilo, a dnes sú z toho pesničky na najnovšom albume. Vždy je totiž najskôr text, na ktorý skladám hudbu. Nikdy nie opačne. Hit som ani nikdy nevedel vopred odhadnúť. Všetky sa nimi stali mimovoľne. Napríklad Medulienke som veľmi nedôveroval. Dokonca som ju nedal ani na žiadny album. Dnes je pritom jedna z najznámejších pesničiek, ktoré ľudia odo mňa poznajú.
Vy ste skúsili písať texty tiež?
Raz, dvakrát v úplných začiatkoch. Bol to text skladby Spievam si pieseň, ktorú radšej prerobil básnik Rudolf Skukálek. No a ešte som mal nápad na názov piesne „Každá minca tri strany má“. Nešlo mi to. A načo by som to robil? Mám okolo seba toľko kvalitných ľudí. Netreba silou- -mocou všetko vedieť robiť a potom obyčajne zle.
Bizarnosť zo života
Dňa 28. júla 1976 Pavol Hammel unikol pred takmer istou smrťou, keď po spoločensky prebdenej noci v Prahe zaspal a zmeškal dopoludňajší let do Bratislavy. Ocitol sa tak na listine pasažierov leteckej tragédie na bratislavských Zlatých pieskoch, ktorá si vyžiadala 76 obetí, a nechtiac spôsobil šok a chvíle úzkosti svojim najbližším. O niekoľko hodín nato, nič netušiaci, priletel do Bratislavy nasledujúcim lietadlom.
