Z každej divadelnej či filmovej úlohy, nech ho dostane akokoľvek vysoko, sa totiž dokáže úplne vyzliecť a vrátiť sa domov ako obyčajný otec a partner, ktorého najbližší poznajú viac zaprášeného stružlinami ako hviezdnym prachom. Vďaka tomu dokáže byť herec Milan Ondrík (45) v každej úlohe neopozeraný, akoby hral prvýkrát.
Vo vašom prípade platí doslova, že čo postava, to jedna veľká výzva. Hrali ste mafiána, masového vraha... Napriek tomu mám pocit, že v prípade filmu Otec ste zaťali, čo sa týka náročnosti, najvyššie – hrali ste muža, ktorého jedna jediná chyba stála život jeho malej dcérky. Bola počas nakrúcania chvíľa, keď ste mali pocit, že toto je nad vaše sily, skrátka, keď ste sa svojej role až zľakli?
Do tohto filmu som išiel s tým, že viem, že sa budem vkladať do emócií, ktoré som nikdy nezažil. Že nepôjdem do bežných, pohodlných vôd. Vedel som, že budem musieť objaviť moment, ktorý nepoznám. Ale priznávam, že som sa toho pocitu, ktorý prišiel, keď som si pripustil, že som spôsobil takú tragédiu ako filmová postava, zľakol. Veril som však, že som dostatočne skúsený a zdatný herec, ktorý má emócie pevne v opratách. V jednej chvíli sa mi ale zdalo, že sa tie opraty roztrhli a emócie si so mnou robili, čo chceli. Nevedel som, čo s nimi, nedokázal som ich ani pomenovať.
Vy ste si ale sám dali podmienku, že to nemôžete zahrať, musíte to prežiť…
Áno. Niečo sa zahrať dá, pri tomto filme som však vedel, že to nepôjde. Vedel som, že tá emócia musí byť pravdivá a musí byť iná. A ono sa to doslova a do písmena podarilo. Bohužiaľ. Teda chvalabohu pre film... Ale znamenalo to, že som v úvodzovkách týral sám seba.
Pripustili ste si v rámci toho „sebatýrania“ čo i len na chvíľu, že sa to stalo naozaj vám, že ste toto spôsobili svojmu dieťaťu vy?
Nie. Nikdy som v tej postave nemyslel na moje vlastné deti. Snažil som sa vcítiť do toho, čo taký rodič prežíva, ale priznávam, že takú tragédiu si človek ani nevie predstaviť.
Pamätám si, že pri jednej scéne ste skonštatovali, že ak by ju režisérka Tereza Nvotová chcela zopakovať, povedali by ste – nie. Platí to aj na film ako taký? Išli by ste do toho, keby ste vedeli, čo vás čaká?
Hmm… Myslím, že áno. Na začiatku moje rozhodovanie najviac ovplyvnilo to, že sa niečo podobné stalo pred niekoľkými rokmi v Nitre. Cítil som hrozný hnev, keď som videl, koľko nenávisti sa zosypalo na toho človeka, ako ho všetci odsudzovali. Pýtal som sa v duchu: Haló, aký väčší trest mu chcete dať, keďže už dostal najväčší, aký si viem predstaviť? Keď som sa potom dozvedel, že po roku a pol sám zomrel a odišiel za svojou dcérou, akoby sa mi uľavilo, že už netrpí… A to bol nakoniec jeden z mnohých dôvodov, prečo som tú ponuku prijal. Vedel som, že aj kvôli tomuto človeku, aj kvôli výstrahe, aby sa to neopakovalo, to chcem natočiť. A som ochotný vložiť do toho samého seba.
Práve preto, že sa to stalo konkrétnemu človeku, ktorý bol mimochodom blízkym kamarátom spoluautora scenára filmu Otec Dušana Budzáka, necítili ste priveľký tlak, že budú vo vás hľadať Jozefa z Nitry ?
Veľa sme sa o ňom s Dušanom rozprávali. Sám napríklad behávam okolo miesta, kde mu zlyhalo srdce a vždy si na toho pána spomeniem. Ale nie je to film o tomto jednom prípade. Je to o tragédiách, ktoré sa dejú po celom svete.
Nakoniec vás práve filmový Otec priviedol až na červený koberec slávneho filmového festivalu v Benátkach, kde mal svoju svetovú premiéru. Stáli tam s vami najjagavejšie hollywoodske hviezdy, aký je to pocit? Vníma človek zrazu aj sám seba ako hviezdu?
Viete, čo… Keď som videl fotky odtiaľ, povedal som si – wau, akí sme boli pekní, ako sme kráčali tým kobercom na takom úžasnom festivale medzi obrovskými svetovými hviezdami. Ale realita je úplne iná. Vy máte ten deň doslova nalinajkovaný. Nadiktovaný krok po kroku. Všade vás posúvajú, kedy máte kde byť, kedy máte čas na jedlo, kedy ste v poradovníku na červenom koberci, kde vás síce fotia stovky fotografov, ale za vami už čakajú ďalšie podobné skupinky ľudí. Je to skrátka práca, takže si po tom dni reálne vydýchnete, že je to za vami. A zostanú vám len spomienky z tých krásnych fotiek.
Ani na chvíľu nepríde také opojenie tým, čo ste dokázali?
Nie. Síce som sa prešiel po červenom koberci, ale na druhý deň ma čaká nový scenár, z ktorého neviem prečítať ani jedinú vetu, lebo som znova na úplnom začiatku...
V tom je veľká pokora. Pritom, keď sa povie na Slovensku, že sa chystá veľký film alebo sa spracúva silná téma, je takmer isté, že v tej súvislosti padne aj vaše meno. Uvedomujete si aspoň to, že ste sa prepracovali medzi hercami k najlepším z najlepších? Inými slovami že ste spravili obrovský krok dopredu?
Nepovedal by som. Myslím, že som stále taký istý, ako na začiatku, že sa nemením. Keď som prišiel po škole do Divadla Andreja Bagara, hral som postavu Adama Šangalu a všetci mi hovorili, že z toho už nevyjdem, že to je životná rola. Trošku ma to aj urážalo, pretože som herec a chcem byť tvárny. Potom tých postáv boli desiatky a desiatky. A pri každej mi znova hovorili to isté. Naposledy, keď som zahral Černáka, opäť mi opakovali, že to mi už nikto neodpára. Len som sa usmial, pretože som vedel, že už mám natočený film Otec. A teraz už aj Bojovníka, ktorý na premiéru ešte len čaká. A stále sa nechcem uspokojiť s tým, že už mám hotovo.
Čiže nemáte v úmysle zaspať na vavrínoch?
Samozrejme, že nie. To je ako keď niekto dostane ocenenie za celoživotné dielo. Ale nevie, či sa má tešiť, alebo kričať – haló, ja som ešte neskončil! Som vďačný za každú cenu, a vôbec – za všetky tie príležitosti, stále však cítim, že sa mám ešte čo učiť.
Vy možno máte pocit, že sa nemeníte, ale asi sa mení pohľad iných na vás...
To asi áno. Uvedomujem si to najmä doma na Orave. Teraz na Veľkú noc sme išli s bratrancom len tak pozrieť do miestnej krčmy, ktorá bola od kovidu dlho zatvorená a zrazu mi došlo, aký pretlak ľudí tam zrazu bol, keď som prišiel. Akú veľkú pozornosť som vzbudil. Pred sebou samým nie som nikto iný ako ten Milanko Ondrík z Riečky, čo tam vyrastal a ako pubertiak tam prvýkrát išiel na pivo, ale pre tých ľudí som už niekto iný.
Je vám tá nová pozornosť príjemná, alebo by ste radšej zostali neznámym Milanom z Riečky?
Mám pocit, že som sa musel začať omnoho viac kontrolovať. Snažím sa toho však zbaviť, pretože chcem zostať sám sebou. Dobrým otcom rodiny, milujúcim manželom svojej Zuzky a tolerantným kolegom svojim kolegom. A hlavne stále stáť pevne na zemi.
Ale dá sa to, keď o sebe všade čítate a počúvate, že ste boli v Benátkach v spoločnosti hviezd ako George Clooney? Vrátite sa, vyzlečiete oblek a kravatu a idete umývať riad? Alebo uspávať deti?
Samozrejme! Úplne normálne. A akonáhle mám voľno, idem do mojej pivnice, kde pracujem s drevom, brúsim, hobľujem, vyrezávam, som zaprášený od hlavy až po päty a nikomu by ani nenapadlo, že som predvčerom bol na červenom koberci. Preto ma uráža, keď hercom niekto hovorí, že sme darmožráči, a máme ísť vykladať vagóny alebo sa chytiť lopaty. Nemám s tým problém. Ja sa roboty naozaj nebojím. Odmalička sme mali statok, kde sme všetci museli pomáhať. Nehovoriac o tom, že samotné herectvo je mimoriadne náročné. Psychicky, aj fyzicky. Vyžaduje si veľmi veľa pokory a tvrdej práce.
Deti vás ale najmä v poslednom čase vidia zbierať jednu cenu za druhou, počujú o vás hovoriť ako o hviezde. Ani oni nemajú pocit, že ich tatko je zrazu známejší, ako kedy bol?
Ani nie. Najmladšia Anežka mi maximálne ráta, koľkí ľudia sa so mnou odfotili, keď ideme napríklad do nákupného centra. Ale nemyslím, že majú pocit, že som niekto iný. Aj keď je pravda, že predtým sa na mňa nedokázala v divadle ani pozerať. Pamätám si, ako utiekla, keď ma oslovovali ako Lomidreva a plakala, že ja nie som žiadny Lomidrevo, ale jej tatinko. Mala totiž pocit, že si ma kradnú.