Je to príjemná a usmievavá žena a sympatická herečka, takže človek až nechápe, čo to režisérovi napadlo, obsadiť ju do roly najväčšej potvory v seriálovom Dunaji. Ale len do chvíle, kým ju nevidí hrať. Herečka Barbora Chlebcová (40) totiž na pľaci dokazuje, že je v nej oveľa viac, ako sme si mysleli.
Mám pocit, že čoho sa chytíte, to vám ide. Máte na to nejaký recept?
Nechytám sa toho, čo si myslím, že by mi nešlo… (smiech) Ale nie… Rada skúšam nové veci. Možno je to práve tým.
Novou bola vo vašej kariére aj negatívna rola Terezy v seriálovom Dunaji. V priebehu pár sezón ste z nej urobili doslova kultovú postavu, ktorá sa s vami ponesie zrejme už do konca života. Vnímate ju dnes tak aj vy – ako výnimočnú medzi tými, ktoré ste doteraz hrali?
Určite. Aj preto, že je to moja prvá veľká úloha, ktorá sa z epizódnej postavy stala jednou z hlavných. Myslím si neskromne, že je to aj vďaka tomu, ako som sa jej ujala, respektíve tomu, ako to na pľaci všetko do seba zapadlo. Môžem si cez ňu dovoliť popustiť uzdu niečomu nekorektnému – niečomu, čomu by človek v bežnom živote nechcel dať priestor, a ani by na to nemal dôvod. Musím povedať, že keď si oblečiem jej kostým, akoby som sa na ňu zmenila. Snažím sa premýšľať tak, ako by rozmýšľala ona. Robím všetko pre to, aby ma nič nerozptyľovalo, a sústredím sa len na to, čo by Tereza urobila, ako by zareagovala a čo by práve cítila.
Viem, že o tom je herectvo, ale aj tak – kde to v sebe beriete? Toľko zla...
Myslím, že v nejakej podobe je v každom z nás. A je dobré si to priznať a poznať aj tieto svoje stránky. Ak si ich nepripúšťame a žijeme v nejakej maske toho, kým by sme chceli byť alebo ako by sme chceli, aby nás ľudia videli, môže sa to prejaviť inde – na zdraví, vo vzťahoch alebo v našom prežívaní. Tak to mám aj so zlobou, ktorá je v Tereze. V tej chvíli nerozmýšľam nad tým, či je to správne alebo nesprávne. V tom momente som jednoducho Tereza a snažím sa to prežiť naplno a čo najpravdivejšie.
Vedeli ste, že túto schopnosť v sebe máte. Alebo až prekvapujete samu seba?
Pamätám si jednu scénu s Filipom Tůmom, ktorá bola pre Terezu veľmi nepríjemná. Práve vtedy som mala pocit, že som sa ako herečka práve posunula o krok ďalej. Uvedomila som si totiž, že toto je cesta – na chvíľu zabudnúť na všetko okolo, nechať na seba situáciu úplne pôsobiť, cítiť ju a veriť, že to, čo sa deje, je naozaj skutočné, že to reálne prežívam.
O to viac, že si tie hrôzy druhej svetovej vojny istým spôsobom musíte odžiť, mám potrebu sa spýtať, či dokážete pochopiť, ako je možné, že tolerujeme, že sa dnes znova opakujú hneď za našimi hranicami?
Zvyknem hovoriť, že náš spôsob vnímania sveta, a to, ako sa k nemu staviame, sa v zásade nemení. Menia sa len kulisy. Keď sa pozriete na Dunaj, je zrejmé, že mnohé z tých mechanizmov fungujú aj dnes. Stále sa ukazuje, akí sme nepoučiteľní a ako rýchlo zabúdame.
Ale prečo? Mne vždy stačilo vidieť nejaký vojnový film a všetko vo mne hovorilo, že toto sa už nesmie stať...
Myslím si, že je to do veľkej miery spôsobené našou pohodlnosťou. Veľmi dlho sa nám žilo dobre, zvykli sme si na komfort, a zároveň sme sa až príliš zahľadeli sami do seba. A akoby sme postupne strácali súcit s druhými. Často chceme to najlepšie len pre seba a prestávame vnímať širší obraz. Práve na Tereze je to vidieť veľmi dobre. Aj ona chce v mene režimu predovšetkým to, čo je výhodné pre ňu samu. Skrátka, kým je dobre mne, neriešim, čo sa deje okolo. Ale práve to je na tom desivé.
Hovorili ste, že sa to nedá hrať bez toho, aby ste si tie scény nepustili pod kožu. Zostáva to tam, aj keď prídete domov? Cítia vaši chlapci, že mama hrala niečo ťažké, a pýtajú sa na to? Čo odpovedáte?
Do istej miery sa o tom s nimi snažím rozprávať, ale veľmi citlivo, a tak, aby cez nich neprechádzal zbytočný strach. Nemyslím si totiž, že je dobré, a to ani pre dospelých, neustále všetko sledovať tak intenzívne, až sa človek začne báť natoľko, že zabudne normálne žiť. Dupľom nechcem, aby vyrastali v obave a napätí moje deti. Skôr sa snažím byť pripravená ja – aby som v prípade, že by bolo zle, bola tou, ktorá ich bude vedieť chrániť a zachrániť.
Nezmenilo sa to ani po tom, čo do Dunaja nastúpil aj váš partner, herec Tomáš Horváth? Nepreberáte seriálové scény teraz aj pri kuchynskom stole?
Nie. Tam najväčšou témou stále zostáva organizácia práce, čiže kto sa postará o deti – klasické - kto kedy s kým bude. Doma sme skrátka rodičia.