Chápem. Mimochodom, rodičia budúcich hercov? Alebo to týmto smerom chlapcov neláka?
Staršieho Filipa vôbec, ten je skôr športovo nadaný. Mladší si už zahral v Dunaji, keď som ho raz zobrala do komparzu. Myslím, že si to veľmi užil a páčilo by sa mu, keby v tom mohol pokračovať, samozrejme, najmä počas vyučovania.
Tešíte sa, že máte nasledovníka?
Pokiaľ ho to bude baviť a pôjde za tým, pretože to naozaj chce, tak áno. Nesmie to však byť len preto, že chce byť slávny, alebo pretože sa mu nechce robiť nič iné. Herectvo totiž nie je ľahká profesia.
Hlavne nikdy neviete, či budete mať prácu aj zajtra alebo o týždeň...
Ja mám na to také prirovnanie, je síce trochu neslušné, ale trefné – v tejto práci máte buď hojno alebo hov... Nič medzi tým neexistuje.
Neľutujete teda niekedy aj vy sama, že ste si ju vybrali?
Nie, pretože to robím od detstva, takže to prišlo nejako automaticky samo. Hoci herectvo som nevyštudovala, mám za sebou francúzske bilingválne gymnázium a vyštudovanú psychoterapiu a resocializáciu. Mala som totiž pocit, že čo ma herecký život, ktorý som zažívala odmalička, mal naučiť, to ma naučil. A keď hrať mám, tak to robiť budem. Keď nie, nie…
Tvorcovia Dunaja už niekoľkokrát ukázali, že nemajú problém nechať umrieť ktorúkoľvek postavu kedykoľvek. Naozaj ste pripravená prijať, že keď sa rozhodnú, že skončíte, tak skončíte?
Priznám sa, že zo začiatku som z toho mala stiahnutý žalúdok. Lebo som nechcela o Terezu prísť. Ale potom som si povedala, že nebudem v sebe tieto strachy živiť, všetko je vždy aj tak, ako má byť. Ak mám byť v Dunaji, tak tam zostanem. A keď nie, tak ma určite čaká niekde niečo iné.