Pozrime sa ešte krátko do šatní Sľubu, na osoby, obsadenie a atmosféru. Nedávno som natrafila na fotku vás a Gabriely Dzuríkovej v seriáli Hranica. Bolo to vaše prvé seriálové stretnutie?
Nie, prvé bolo v Ordinácii v ružovej záhrade, pred dvesto rokmi. Ale pokiaľ ide o tú šatňu, my sme v Sľube všetci pohromade. Ja, Gabika, mladí, starí, všetci. Sme tam celkom dobrá partia, všetci sú milí a príjemní a obzvlášť mladí sú perfektní. Je sa s nimi o čom porozprávať.
Diváci si celkom pochvaľujú výber detských hercov. Že sú pred kamerou prirodzení a talentovaní.
Súhlasím. Dorotka (Dorota Kaľavská hrá postavu Barbory Horváthovej, pozn. red.) je moja žiačka, tak ako aj Tánička, moja dcéra. Prihlásila som na konkurz celý môj ročník zo ZUŠ, prešli ním a niektorí dostali úlohy. Človek má radosť, keď vidí výsledky. Obe moje dievčatá si občas pozerám, ako im to ide, a je to veľmi fajn.
Kto má na starosti detský herecký koučing?
Dada Duditšová (dramaturgička, herečka a herecká koučka Dagmar Duditšová, pozn. red.).
Rozprávali ste sa so svojou dcérou o tom, čo možno prinesie jej účinkovanie v Sľube? Že sa mnoho ľudí bude zamýšľať nad tým, či má talent a či ho má dosť, alebo budú diskutovať o tom, kto komu čo vybavil?
To, čo ste spomenuli, je pre tie deti ťažké a naozaj sa z toho neteším. Keď Tánička išla na konkurz, povedala som jej, že budem šťastná, ak ju zoberú, ale možno ešte viac, ak ju nezoberú. Jednak by nemusela okúsiť herecký život a vyhla by sa tomu, čo teraz zažívame. Proste si z toho nesmie nič robiť a hotovo. Našťastie, jej generácia už nie je na Facebooku a tie výlevy sa dejú hlavne tam. Myslím si však, že ak je človek trochu slabší alebo nepripravený, môže ho to zložiť.
Aké je byť hodnotená, videná, pripravená na to, že každý má na vás názor?
Som zvyknutá, je to súčasť nášho povolania a aj Tánička si musí zvyknúť, ak chce byť herečka. Je to jednoducho také povolanie.
Keď si vaše deti vyberali smer, ktorým profesijne pôjdu – boli ste len pozorovateľka, alebo ste im do toho hovorili?
Ani neviem. Ivka chodila odmalička na výtvarnú a zároveň hrala. Dokonca si to skúsila aj v Ordinácii, kde si zahrala jednu epizódnu postavu. Ešte ako tínedžerka – išlo jej to, bola šikovná. Teraz je architektka a doťahuje sa so sestrou, aké my máme ľahké povolanie a aké je to jej ťažké (úsmev). Ale má pravdu. Je v Bruseli v jednom z najlepších architektonických štúdií. Od malička dobre kreslila, má to v génoch, hneď som videla, že Ivka je úplne ako Ivan, tá istá kresba, tá istá povaha. U nás bolo jasné od začiatku, že pôjde umeleckým smerom, na medicínu určite nie. Preto je architektka a Tánička je zase celá ja – chce byť herečkou. U nás sme s výberom povolaní veľmi neexperimentovali.
V čom svoje dcéry obdivujete? Podľa mňa to deťom málo hovoríme.
Vo všetkom. Ja som totálne nekritická mama, expertka na opičiu lásku. Tá nám tu vládne. Zbožňujem ich obidve a hľadím na ne ako na svätý obrázok a idem sa kvôli nim roztrhnúť. Neviem, či to cítia, ale ja áno. Pre mňa sú deti najviac v živote, na prvom mieste, pred všetkým. Som taká mama. Našťastie mám manžela, ktorý to vyvažuje nekonečnou iróniou a je oveľa prísnejší. Keby som ich vychovávala sama, boli by to dvaja rozmaznaní spratkovia a stále by boli doma, lebo doma u maminky je dobre. Našťastie mám Ivana, ten im nič neodpustí.
Posledný návrat k Eve Gregorovej, lebo mi, čo čert nechcel, opäť prišla na um. Ona nám ženám nastavuje zrkadlo. Je totiž veľmi jednoduché skĺznuť z prirodzenej „roztlieskavačky“, ktorá tú svoju famíliu zdravo povzbudzuje, do kontrolórky, ktorá trúsi reči: „snaž sa“ a „dokážeš to lepšie“ a „nebudeme tu snáď priemerní“.
Tiež som nad tým rozmýšľala. Eva je extrém, dobre… ale zrnko pravdy by sa v tom našlo. Myslím si, že nie je dobré deti v detstve úplne pomýliť tým, že im zametáme cestičku, všetko za nich urobíme, všetko vybavíme, necháme ich robiť len to, čo chcú. Nemusia pracovať, odsťahovať sa, niesť zodpovednosť… Neviem sa vyjadriť k roztlieskavačke a kontrolórke, ale myslím si, že tí, ktorí mali prísnu výchovu, v živote dokázali najviac. Tak to proste je. Je aj čínske príslovie, ktoré hovorí, že ak chceš deťom dobre, daj im chlad a hlad.
V zmysle hraníc a nárokov. Rodina je prvé prostredie, kde sa človek stretáva s realitou. Keď spravíte tú chybu a nezabezpečíte deťom zdravé hranice, rozmaznáte ich – a to je koniec.
Takže naša úloha je vystavovať ich utrpeniu, nech nie je okolo nich príliš mäkko… Správne?
Jasné. Naša úloha je vystavovať deti utrpeniu (úsmev). Viem, pre nás rodičov je to tiež veľmi nekomfortné, ale musíme to robiť, lebo keď to nerobíme, myslia si, že svet je len láskavý. Lenže on je krutý a nič vám neodpustí. Treba pri tej výchove urobiť čo sa dá, aby to deti vedeli, aby potom neboli stratené a prekvapené.
Žiadny mamahotel do nekonečna…
Presne tak. Odsťahuj sa a staraj sa o seba, je čas. Aj Ivka sa odsťahovala, študovala v Gente, potom bola v Prahe – sama si musela vymaľovať byt, ísť k lekárovi. Tiež som pri nej robila úplné harakiri, kým bola doma, ale to som ešte nemala toľko skúseností. Všetko s ňou a všetko za ňu. Prospelo jej, keď odišla.