Aj vo verejnom priestore máme veľa ukričaných ľudí, ktorí sa medzi vetami ani nenadýchnu, nedá sa im do toho prúdu slov skočiť...
Myslím, že novinári to majú dnes ťažké, skočiť im do nádychu. Je veľmi priehľadné, že pokiaľ mám sám svoje normy správania posunuté, pokiaľ je pre mňa prirodzené klamať a kradnúť, je pre mňa a mne podobných pravdu zrelativizovať. Nie je to momentálne iba náš problém. Moderátor ČT Václav Moravec nedávno odišiel z verejnoprávnej Českej televízie aj preto, lebo nechcel dávať priestor istým typom politikov. Podľa neho je scestné, a myslím si to aj ja, aby dostávali priestor ľudia, čo popierajú základné pravdy. Verejný priestor si musíme chrániť a pokiaľ v školách učíme deti kriticky myslieť a používať fakty, nevidím dôvod, prečo by sme na verejnosti mali konať inak. Každý má právo na názor, aj Kotlár aj Machala, ale prečo by sme ich mali počúvať? Pravda existuje, pravda je a my nemôžeme spochybňovať základné veci a debatovať o tom, či je Zem guľatá alebo či vakcíny zachraňujú.
Mimochodom, myslím si, že postava Evy Gregorovej vlastne má aj dobré vlastnosti. Nemôžeme jej uprieť ambicióznosť a ani to, že sa vie predať, vie úplne jasne pomenovať svoje pozitíva.
Je to silná žena, povedzme si rovno. Nenechá so sebou kývať, a to môžeme oceniť, hlavne na tú dobu. Ale je zdeformovaná, to je jasné, a ako sa hovorí – náš charakter je náš osud. Preto sú jej dobré vlastnosti zároveň jej slabosťou. Eva však určite nie je čiernobiela postava. Je tam čo hrať a som vďačná za príležitosť vnoriť sa do niečoho takéhoto negatívneho. A tým, že som vyrástla v škole – moja mama je učiteľka, moja babička tiež bola učiteľka a aj ja učím – je mi to prostredie veľmi blízke. Pamätám si na takéto typy učiteľov, takže ma to veľmi baví.
Tiež patrím do klubu „učiteľské dieťa“ a preto viem, že mnohým učiteľkám otvárate bránu do spomienok – tie vaše skladané sukne, blúzky a vypchávky...
Netušila som, že postava Evy Gregorovej bude mať takýto dosah a že ňou ľudia budú fascinovaní (úsmev). Sranda je to. A niektorí sú aj pobúrení tým, čo vidia. Kamaráti mi píšu, že ma neznášajú a keby ma osobne nepoznali… Fakt super, že si ma takto spojili s postavou (smiech).
Veď to je vlastne to, po čom herci túžia, nie? Aby to splynulo. Samozrejme, nemyslím to vážne.
Neviem, no… Pozrite sa, každý herec chce byť obľúbený. Nikto nechce, aby mu ľudia nadávali. S Marošom Kramárom, mojím seriálovým manželom, sme sa na tom smiali, ako si ľudia spájajú postavy s hercom. Ale zase nás to baví.
Musím sa ešte zastať učiteľov. Vraj si nikto neuvedomuje, aké je to pre učiteľa niekedy ťažké postaviť sa pred triedu superkritických detí a uvedomovať si, že všetko vidia, všetko posudzujú. Tie malé potvory si pamätajú, čo máte na sebe aj ako ste mali včera učesané vlasy. Byť učiteľom nie je vždy slasť z rôznych dôvodov a toto je jeden z nich…
Ale na druhej strane je tu jedno nebezpečenstvo. Ste veľkou autoritou a nemáte spätnú väzbu, akú by ste dostávali medzi dospelými. Trieda je mikrosvet a tie deti vás „žerú“ – preto sa môže stať, že ľudia s povahou Gregorovej sa môžu cítiť ako nadľudia.
Poďme k vám ako skutočnej učiteľke. Nedávno som sa o učení herectva bavila s herečkou Anikó Vargovou – ona vraví, že k mladým hercom pristupuje s veľkým rešpektom, lebo sa dá veľa pokaziť. Povedať niekomu „nemáš talent“ môže byť zničujúce. Ako to vnímate?
Učím na ZUŠ-ke, čo je krúžok, nie škola, v ktorej sa očakáva, že deti pôjdu cestou profesionálneho umelca, takže moja zodpovednosť je menšia. Ale je pekné vidieť deti, ako robia pokroky. Mám žiačky, ktoré ku mne chodia deväť rokov a už sme parťáčky, čo je veľmi príjemné. Niektoré idú hereckou cestou, niektoré sa vyberú úplne iným smerom. Dôležité je, aby nás to bavilo. Jasné, v školstve je to náročné – niekedy má človek v triede aj problémové deti a na ZUŠ-ke si až tak nemôžeme vyberať, nie sme na konzervatóriu. Mnohé decká prídu a povedali by ste: „nie, tu nie je ani štipka talentu.“ A zrazu po roku – dvoch otvárate oči, čo dokážu. Súhlasím s tým, čo sa hovorí, že jedno percento je talent a zvyšok práca, chcenie, inteligencia, prístup rodičov, pravidelnosť.
Vraj sa niekedy takýto „zázrak“ stane pokojne aj cez letné prázdniny. Dievča či chlapec dospejú a bum, v septembri príde rozkvitnutý človek pripravený hrať. Je to tak?
Takéto veci som pozorovala na vysokej škole. Niektorí pedagógovia boli blokátori – človek sa bál urobiť na javisku krok. A iní, ako Emil Horváth, vám dôverovali. A keď vám v hereckej práci niekto dôveruje, podáte neuveriteľné výkony. Emil Horváth nám ukázal, že hranie je vlastne ľahké. Tým nás odblokoval a všetci sme robili svoje maximum. Bol vynikajúci pedagóg.
Pedagóg – odklínač?
Skôr inšpirátor. Nehovoril, ako máme hrať, skôr sme spolu rozobrali situáciu, predhral nám ju a povedal: Vidíte? Je to úplne ľahké. A my sme len súhlasili, že hej, aké ľahké. Mal pravdu, lebo v herectve treba byť uvoľnený, otvorený, vedieť si zo seba robiť srandu, mať nadhľad. Talent je nevyhnutný, ale veci, ktoré som vymenovala, veľmi pomáhajú. Ale áno, môže sa stať aj to, že vás niekto zablokuje a nikdy v živote už nenájdete svoju hereckú slobodu.
Chcela by som byť mucha na hodine herectva, lebo určite sa na nej dejú veci, ktoré by sa hodili nám všetkým, keby sme si ich vyskúšali. Len tak, do života.
Myslím, že dramatická hra by mala byť na základných školách povinná. V nej sa človek veľa dozvie o sebe, naučí sa pracovať v kolektíve, získa empatiu aj hravosť. Možno raz...
V jednom z rozhovorov ste povedali, že v sektoroch ako zdravotníctvo či školstvo ešte stále vidíte stopy stádovitého fungovania, skupinkovania, kádrovania a že aj preto nemáte povahu na fungovanie v štruktúrach, musíte byť slobodná a sama pre seba. Stále to platí?
Áno. Preto som na ZUŠ-ke a nie v Národnom divadle, z ktorého som odišla. Pre mňa je veľmi ťažké fungovať v kolektívoch a v nejakej neslobode – myslím napríklad v tom, že musíte čakať, kým vás niekto osloví, či sa niekomu budete páčiť alebo nebudete. Najväčší výdobytok nežnej revolúcie bolo to, že priniesol slobodu a ja si ju plnými dúškami užívam. Nechcem byť zamestnancom niekde, kde o mne rozhodujú iní ľudia.
Ako zvládate obdobia, keď sa pritrafí niekoľkomesačná alebo aj dlhšia herecká pauza?
Mám tie moje deti – čím myslím mojich žiakov v škole. Pracujem s nimi, tvoríme autorské texty, hráme predstavenia, chodíme na festivaly. Venujem sa teda režijnej a autorskej práci.