Herečka Michaela Čobejová vyzbrojila svoju postavu v Sľube sladkým manipulatívnym úsmevom a imidžom, ktorý osciluje medzi Lady Dianou a hlásateľkami niekdajšej Československej televízie. A povaha? S jej popisom by básnik nemal veľa práce. Eva zbiera informácie a keď je to potrebné, neváha ich využiť.
Tak teda Eva, najnovšia „kráľovná ľudských sŕdc“ v seriáli Sľub. Pije krv každému, kto s ňou už mal dočinenia, vrátane vlastnej rodiny. Zaujala ma však, keď povedala, že pre svojho muža bola „z núdze cnosť“, že ju nikdy neľúbil a nebola pre neho prvou voľbou. Nie je taká potvora práve preto, lebo je nemilovaná?
Myslím si, že to je problém väčšiny takýchto ľudí, a možno aj všetkých – že nie sú spokojní so svojím životom. Myslia si, že by mali mať viac lásky, peňazí, úspechov a tak ďalej. V prípade tejto konkrétnej postavy je evidentný pocit jej nedostatočnosti vo vzťahu, čo ju však vôbec neospravedlňuje. Kompenzuje si to svojím správaním, ktoré si prispôsobila dobe – Eva je aká je a režim dovolil, aby bol takýto typ človeka v takej pozícii.
Bola toto tá cestička, ktorou ste sa k úlohe Evy vybrali? Pochopenie jej motivácií a zároveň pokrivenej doby?
Tvorenie postavy je komplexnejšia vec. Využívam toho viac: intuíciu, pozorovanie ľudí a snažím sa, aby to bavilo aj mňa – potom to môže baviť divákov. Nechcela som ani túto postavu urobiť schématickú a hľadala som v nej aj humor. Veď takíto ľudia sú do veľkej miery aj smiešni. Nie je to teda len jeden aspekt jej povahy, ktorý ma zaujímal. Samozrejme, záleží aj na tom, ako je postava napísaná – herec je len interpret a gro je na autoroch. Čím pestrejšie ju píšu, tým lepšie sa mi hrá. Dúfam, že autorov inšpiruje aj moja interpretácia Evy Gregorovej.
Žien gregorovského typu bolo v školstve habadej, to sa vám musí hrať samo, keď si zaspomínate. Alebo nie?
Vy máte asi pred sebou film Harry Potter a Dolores Umbridgeovú ako referenčný film.
Možno aj Zuzanu Mauréry ako učiteľku vo filme Učiteľka.
Myslím, že Zuzkina postava bola trochu iná – v detailoch – ako je Eva Gregorová.
Vždy tu boli a aj sú ľudia, ktorí si myslia, že sú etalón morálky, vedia vychovávať deti, kádrujú, škodia a celé to zastrešujú svojou funkciou a sladkým akože láskavým úsmevom. Stretávali ste či stretávate aj vy takých?
Áno, samozrejme, ľudia sú rôzni. Záleží však na tom, ako vyspelá je spoločnosť, na akých morálnych normách sa dohodne. Aj my ako spoločnosť sme prešli vývojom a snáď sme sa trošku posunuli. No sme mladý štát a väčšinu histórie o nás niekto rozhodoval, dlho sme nemali ani svoj jazyk. Navyše za socializmu sme boli totálne izolovaní a k informáciám sme sa nevedeli dostať. Štyridsať rokov spoliehania sa na to, že všetky moje problémy za mňa niekto vyrieši, sa na spoločnosti podpíše. Nijaká sloboda, žiadny kritický pohľad, nijaké možnosti. S týmto dedičstvom bojujeme stále a raz sme úspešnejší, inokedy menej. Stále je veľa ľudí vo verejnom živote, ktorými sa pri tvorbe takejto negatívnej postavy môžete inšpirovať. Naozaj nemusím chodiť ďaleko...
Čo by žene ako Eva Gregorová mohlo pomôcť? Objatie? Pekné slová? Aby sa trošku uvoľnila a nemala dojem, že jej všetci idú po krku?
Z mojich skúseností vyplýva, že ľudia sa veľmi nemenia. Myslím, že ani keby ste ju objali, nič by sa nezmenilo. Obávam sa, že najskôr by to brala osobne a stále by tam bolo niečo ako „málo ste ma objali, málo mám toto, málo tamtoho…“. Vnútorná spokojnosť musí vychádzať z nej samej, z jej pohľadu na svet a zmeniť to zvonka je nemožné. Musela by sama chcieť. Lenže ona nevidí úžitok v tom, že by mala byť lepším človekom. Programovo robí veci tak, aby sa jej oplatili.
Veľa sa dnes hovorí o manipulácii a Eva je manipulátor par excellence – chápavý úsmev, nenápadné hry… Premýšľam stále viac, či sú v poriadku tie reči, že ženy majú moc byť tým „krkom“, ktorý otáča „hlavou“, že používať ženské zbrane je fajn. Na manipuláciu sa dobre pozerá v televízii, ale v živote je to dosť hnusná vec. Čo myslíte?
Trepeme sa každý, ako sa len dá. Nikto nechce byť v živote nula, každý chce niečo znamenať. Z tohto pohľadu sú manipulácia a predstieranie pochopiteľné, veď sociálne siete sú toho dôkazom. Každý chce byť videný a počutý. Skrátka niekto. Povedať si: „Mne na tom nezáleží, alebo vlastne asi nemám na to, aby som komentoval politiku alebo sa vyjadroval k medicíne“, to chce múdrosť a sebareflexiu. No, sme rôzni ľudia.
Ale zase, treba mať súcit aj s takou postavou, akú hrám v Sľube, a s podobnými typmi ľudí v reálnom živote. Všetci sme na jednej lodi, všetci sme ľudské bytosti. Mali by sme mať empatiu ku všetkým bez rozdielu. Samozrejme, ako všetko, ani toto nie je úplne čiernobiele. Šokoval ma dokument Veľký vlastenecký výlet, kde je veľmi ťažké súcitiť s ľuďmi, ktorí obdivujú Putina a vojnu na Ukrajine považujú za zinscenovanú. Po mesačnom pobyte, kde boli na vlastné oči konfrontovaní s realitou vojny, prišli domov a ich názor sa nezmenil. Stále milujú Putina a stále považujú za právo silnejšieho, keď Rusi odvlečú ukrajinské deti a znásilnia ženy.
Psychiater, ktorý absolvoval cestu s nimi, nám na besede po premiére filmu povedal: musíme sa zmieriť s tým, že 4 percentá ľudí sú jednoducho tí zlí, ktorí by vás bez váhania zabili, keby mali príležitosť. Ako spoločnosť by sme sa mohli dohodnúť, že morálka je pre štát a ľudí v ňom dôležitá. Že kradnúť a klamať je škaredé. No keď si pozriete mená vládnucej koalície, nemálo z nich čelí obvineniam. Nebudem menovať, kto chce, si to ľahko nájde.