Neprvoplánová hudba, texty plné vrstiev a hlas frontmana, z ktorého behá mráz po chrbte, to je Korben Dallas. Kapela teraz prichádza s desiatkou nových piesní, pri ktorých sa dobre leží, ale aj prechádza po meste – ich album Čomu uveríš je intímny aj primerane znepokojivý. Gitarista, spevák a zároveň architekt Juraj Benetin v rozhovore spomína muzikantskú legendu, ktorá „Korbenov“ naučila pracovať s koncertným tichom. Reč je aj o dôvodoch, pre ktoré skupina aj po pätnástich rokoch stále beží na plný plyn. Aj o tom, že po štyridsiatke sa dá krásne žiť bez alkoholu a scrollovania. Ale nie bez dobrých pesničiek.
Sila a krása piesní z nového albumu Korben Dallas Čomu uveríš je skôr jemná. Mám pocit, že im svedčí skôr dlhá jazda autom alebo gauč a mačka na kolenách než koncertné pódium…
Naozaj? Mnoho našich pesničiek, ktoré sú populárne, má aj tento rozmer – že sú fajn na počúvanie v intímnej atmosfére, doma alebo na slúchadlách. Aj naše najväčšie hity, ako napríklad Otec alebo Za sklom, majú podobnú atmosféru. Ale my aj tieto piesne vždy nejako vieme preniesť na pódium. Na našich koncertoch veľa pracujeme aj s tichom. To je taká zvláštna vec, ktorú nás svojho času naučil Andrej Šeban (známy slovenský gitarista, hudobný skladateľ, producent a spevák, pozn. red.) a som mu za to veľmi vďačný – ukázal nám, že ticho je možno ešte dôležitejšie ako chvíle, keď hráme. Moment, keď celá sála stíchne, býva na koncertoch tá najhlučnejšia vec. Myslím, že aj na koncertoch, na ktorých sú stovky či tisícky ľudí, vieme vyvolať atmosféru, v ktorej intimita funguje.
Pamätáte si na to Šebanovo školenie o tichu? Ako vás to učil?
Áno, spomínam, lebo to bolo úplne na začiatku. Vtedy sme spolu hrávali možno rok a pol, Andrej sa nás ujal a chystali sme spoločný koncert, ktorý je, myslím, zachytený aj niekde na YouTube. Ukázal nám veľa z toho, ako to naživo beží. Andrej Šeban je veľmi intenzívny pedagóg, takže vždy zavelil na pauzu, uprene sa na nás pozrel a my sme čakali, kedy pôjdeme ďalej. Ale on podržal to ticho. Úplne si to viem vybaviť. Bol fantastický v tom, ako nám to vedel vysvetliť.
„Pre mňa je hudba všetkým, preto je mojou povinnosťou udržať si s ňou ten najúprimnejší vzťah,“ povedal nedávno v jednom rozhovore najnovší prírastok Korben Dallas Tomáš Sloboda, ktorý bol roky a roky headlinerom skupiny Le Payaco. Ako to máte s úprimným vzťahom k hudbe vy? Ako sa vám darí udržať si ho?
Viem, ako to Tomáš myslel, zrejme sa to týkalo jeho hudobnej cesty, ktorá bola v poslednom roku veľmi dramatická – a my sa tešíme, že ho priviedla až k nám. Lebo je to super. No a pokiaľ ide o mňa, udržať si úprimný vzťah k hudbe v čase, keď je hudby neskutočne veľa a celý svetový katalóg máte dostupný cez mobil, ktorý máte vo vrecku… Všimol som si, že reagujem na hudbu podľa toho, aké silné emócie vo mne vyvoláva. Čo znamená, že som relatívne prestal vnímať alebo sledovať hudbu, ktorá u mňa nezafunguje emočne. Už mi nestačí, že si o niekom poviem: „To je skvelé, tí sú ale šikovní,“ alebo „to je výborné“ či „ó, to je vtipný text“. Skôr už idem po tom, ako to na mňa emočne zapôsobí.
Desať albumov za pätnásť rokov existencie Korben Dallas – to je poriadne tempo. Takže keby si ktokoľvek myslel, že kapela je pre vás všetkých nejaké bočné zamestnanie alebo zábava, mýlil by sa?
Áno, berieme to najvážnejšie, ako to dokážeme brať. Už vôbec nie je spochybniteľné, že to nie je len náš koníček. A zároveň, všetci traja – Ozo, ja aj Lukáš – máme relatívne vyčerpávajúce zamestnania (bubeník Ozo Gutler už štvrťstoročie pracuje v rádiách, basgitarista a hlavný textár Lukáš Fila je vydavateľ, pozn. red.) Tomáša z toho vynechajme, lebo on je profesionálny hudobník. Ale my traja s „dvojitou“ kariérou berieme hudbu ako neoddeliteľnú súčasť našich životov. To tempo by však samo o sebe nevysvetľovalo, že sme tých desať albumov dokázali urobiť za pätnásť rokov. J
e to skôr dôsledok toho, že akonáhle chvíľu nerobíme na nových pesničkách, tak musíme zase začať, pretože nás to strašne baví. Tá časť kapelovania, ako je výroba pesničiek na texty, aranžovanie piesní, stretávanie sa na chalupe, kde si ich začneme spolu hrať, a potom ideme do štúdia vyrábať album, je pre nás obrovsky príjemná. A máme to tak radi, že s tým nevieme nadlho prestať.
Ste celoživotne Bratislavčan. Páči sa vám, ako vaše mesto mení tvár a tvary, rastie do výšky, staré ustupuje novému?
Občas ma zanikanie toho, čo je staré a pekné, možno zamrzí. Ale zároveň – a dúfam, že sa na mňa čitatelia nenahnevajú – u architekta a urbanistu je to trošičku iné v tom, že my vnímame aj históriu rozvoja mesta. Preto vieme, že aj tie najlepšie veci, na ktoré sme zvyknutí, ktoré považujeme za odveké a naše, sa vlastne stavali na ruinách tých, ktoré tam stáli skôr. Ono je to fenomén mesta – mesto sa nielen dostavuje, ale aj prestavuje. Len to treba robiť so znalosťou histórie, to platí pre všetky mestá, ale pre Bratislavu dvojnásobne. Problém je, keď sa búra a prestavuje bez znalosti toho, ako by sa historická stopa mohla premietnuť aj do súčasnosti. Vtedy vznikajú povrchné veci, ktoré veľkú hodnotu nedávajú.
Je tu jar a potom leto, keď všetci dostaneme chuť na výlety a cestovanie. Dôsledkom masového turizmu je, že centrá nádherných miest Český Krumlov alebo Florencia už nepatria domácim. Premýšľate aj o tomto, keď možno dovolenkujete v nejakej krásnej metropole?
Tento fenomén som si začal všímať ešte ako študent architektúry, keď som začal cestovať, prvýkrát tuším v Barcelone. Tam sa tiež stalo, že vnútornú štvrť okolo La Rambla (najznámejšia promenáda Barcelony, pozn. red.) vysídlili a obsadili ju dočasní obyvatelia, dokonca tu vznikli squaty. Je to pochopiteľné, lebo v „disneylandoch“, turistických častiach miest, ktoré sú určené na žúrovanie a promenádovanie sa, nikto nechce bývať. Rovnováha sa vlastne hľadá v celej Európe. Ja to vnímam v Taliansku, Španielsku, Francúzsku – všade. A bude sa to diať aj u nás. Bratislava má však potenciálnu výhodu oneskorenia. Všetko sa tu deje neskôr a my sa môžeme z vecí poučiť. V Bratislave, ktorá má centrum malé, sa my architekti a urbanisti snažíme rozširovať centrum ďalej. To znamená, že sa dívame aj na petržalskú stranu, aj do brownfieldu, industriálnej zóny (brownfield – bývalá priemyselná štvrť, pre ktorú sa hľadá nové využitie, pozn. red.), a snažíme sa, aby aj to, čo je trošku ďalej, pôsobilo ako centrum, ale zároveň to bolo vhodné na pohodlné bývanie. No, ale či sa nám to darí a podarí, tak to budeme môcť posúdiť v nejakom ďalšom rozhovore povedzme o 20 rokov (úsmev).
Keď blúdite po svojom meste, kam najčastejšie zablúdite?
V každom období života je to iné, ale v tejto mojej súčasnosti je to vždy čo najbližší les Karpát. Čo najtichší kút, kam môžem ísť s deťmi alebo so psom. Skrátka, mestské lesy bratislavské.
Ktoré miesto má pre vás špeciálne genius loci?
Ako prvá mi prišla na um Somárska lúka hore na Kamzíku. Tá má pre mňa veľmi silnú kontinuitu – chodil som tam ako decko, čo si až tak nepamätám, ako dospievajúci chalan, to už si veľmi dobre pamätám, a aj teraz som tam asi každý týždeň. To je moje miesto, na ktoré chodím celý život.
