O čom presne je pesnička Zradca? Lebo fenomén zradcu je taká zvláštna vec, vo filmoch nás fascinuje tá „krysa“, ktorá sa otočí chrbtom k svojim, „podá kľúče nepriateľovi“ a potom to celé pozoruje a čaká výhody. O akých zradcoch spievate?
Ona podľa mňa ani nie je o zradcoch v tom pravom slova zmysle, ale skôr o fenoméne, že či sme čierni alebo bieli, progresívni alebo konzervatívni, alebo úplne akíkoľvek, najhoršie, čo človek môže urobiť, je zradiť. Lojalita je dnes až prepnutá. Zradca je asi najpolitickejšia pesnička z celého albumu. Mám v hlave úplne konkrétnych ľudí, ktorí sa kdesi na nejakej poľovníckej chate o niečom dohadujú a vnímam, čo môže byť najsilnejšie kritérium v ich živote.
Vernosť?
Lojalita za každú cenu, bez ohľadu na to, kde je pravda, lož alebo mravnosť.
V tom zmysle, že držíme palce svojim bez ohľadu na to, či sa správajú morálne alebo nie? A nezradíme ani za nič?
Áno, niečo také.
Blížite sa k veku, ktorý býva v ľudskom živote – možno špeciálne mužskom – celkom zaujímavý. Vnímam vo svojom okolí, že muži vtedy majú tendenciu rekapitulovať, obzerať sa, pýtať sa: „Hej, toto je fakt polčas?“ Potom tak trošku chytajú mladosť za chvost, nakupujú motorky…
(smiech) Ja som si kúpil nové dizajnové okuliare, pretože sa mi po štyridsiatke pokazil zrak. A boli drahé!
To je zdravotná pomôcka – to sa celkom neráta. Dajú sa robiť aj väčšie divočiny ako kupovanie okuliarov. Urobili ste?
To, čo popisujete, necítim až tak silne. Že by som sa bál zrelého veku alebo by mi staroba nejako vadila, alebo by som s ňou dokonca bojoval, to nie. Ubiehanie času vnímam a reflexie mávam, ako každý človek. Aj ja premýšľam, či som dobre využil čas, lebo sa mi zdá, že každý rok beží rýchlejšie a rýchlejšie. Rok 2025 ubehol šialene rýchlo. Ale možno vás prekvapím – ja sa veľmi často zamyslím nad tým, ako sa teším na to, že raz budem dedo a budem mať vnúčatá a budem im variť. Aké to bude celé super.
To je krásne. Teraz len… či sa to vôbec stane, pretože môže nastať aj to, že naše deti sa nebudú s takou vervou púšťať do zakladania rodín, keď si zrátajú, koľko by im trvalo zarobiť si na byt. A tak podobne.
No jasné. Ale aspoň snívať o tom môžeme. Mám na to relatívne dosť času, keďže moje deti majú len osem a dvanásť rokov.
Ako to máte so stretávaním sa s ľuďmi, s balansom, so zažívaním ľudského kontaktu? Zažívate dosť človečiny? Lebo tá nám pomáha byť radostnými. To je ten pravý dopamín, hovoria zhodne neurovedci a psychológovia.
Myslím, že to mám dobré. Lebo okrem toho, že som sa asi pred ôsmimi rokmi vzdal alkoholu, tak o dva roky nato som sa vzdal aj všetkých sociálnych sietí – okrem YouTubu, na ktorom ešte stále dokážem zabiť veľa času. Ale sociálne siete som vypustil, a preto sa stalo, že moje vzťahy sú prevažne analógové. Navyše, moja bublina je relatívne veľká. Či v práci, alebo v hudbe, alebo v rámci rodiny, ktorú mám veľkú, s ľuďmi sa stretávam hlavne naživo. Som uprostred veľkej bubliny analógových vzťahov, a preto si myslím, že pokiaľ ide o moju človečinu, mám to dobre nastavené. Teším sa z toho a stále si pripomínam, aké je to fajn.
Nebojíte sa, že vám niečo unikne? Že neviete, čo sa udialo, keď nie ste na sieťach?
Viem o tom, že mi unikajú spoločenské fenomény ako napríklad memečká, ale to sú záležitosti, ktoré majú trvácnosť jeden deň a myslím si, že ich v živote nemusím mať. Niekedy som mimo a priznám si to, a viem s tým krásne žiť.
Takže neviete, čo deti robia, keď mávajú rukami a hovoria six-seven?
No tak pozor – toto som doučený. Všetky tie záležitosti ako goat, skibidi a six-seven (slangové výrazy z TikToku, YouTube a meme kultúry, pozn. red.) mám navnímané, pretože mám malé deti.
Vraj existuje celkom dobrý spôsob, ako doma tieto na nervy lezúce veci vykynožiť. Stačí, keď to začnete používať vy ako rodič. Oni s tým okamžite prestanú, lebo je zrazu trápne.
Stopercentná pravda. Robím to úplne vedome. Keď ich chcem totálne odnaučiť nejakú hlášku, poviem ju trikrát za sebou a je preč. Zaručene. Už sa doma neozve.
Z albumu Čomu uveríš, aspoň sa mi zdá, cítiť aj ženy. Jemne sa tu spomínajú ako bytosti, ktoré muža uzemňujú, ukazujú smer, ponúkajú domov, upokojujú. Ako by inšpirovali svet v tom, čo je podstatné. Počujem to tam dobre?
V tomto zmysle, ktorý spomínate, je na albume pre mňa asi najsilnejšia skladba Hovoríš. Keď som si prečítal text, zdala sa mi ako jedno z najkrajších vyznaní, ktoré som počul. Myslím si, že textovo je to krásny love song. A či tóny ustoja Lukášov obsah, v to môžem len dúfať. Je to pesnička, v ktorej ja, vžitý do Lukášových slov, vyznávam lásku človeku, žene, ktorá ma ukotvuje, smeruje, vysvetľuje mi, upokojuje ma. Spievam o tom, ako sa aj vďaka nej nemusím báť. Táto vec je pre mňa veľmi silná a mám pocit, že je to krásne vyznanie.
Vie sa o vás, že sa v poslednej dobe venujete aj meditácii. Ale aby sme si vás nepredstavovali ako úplného budhistického mnícha, povedzte, ako vyzerá vaša meditácia.
Moja prax je v podstate taká, že sa tomu párkrát za týždeň venujem 10–20 minút, možno tak tri-štyrikrát. Bolo by lepšie, keby toho bolo viac, ale aj toto je pre mňa super. Je to jediný čas, ktorý venujem naozaj len sebe. Meditácia má veľa úrovní, na akých sa jej dá venovať. Tú základnú ľudia možno poznajú ako mindfulness – človek sa snaží za pomoci nejakých inštrukcií orientovať v tom, čo sa deje v jeho hlave, aby nebol iba obeťou tohto diania, ale získal kontrolu nad svojím myslením. Každému odporúčam to vyskúšať a potom si vyhodnotiť, či je to pre neho fajn alebo nie.
Čo ak človek skúša meditovať, ale nech robí, čo robí, vždy v myšlienkach skončí pri tom, či ešte doma sú rožky a zase je len v potravinách pri regáli? Má to zabaliť? Pýtam sa pre kamarátku, pravdaže.
Ale to je práve dobre. Nechcem sa púšťať do nejakej hlbokej inštruktáže, ale je to super v tom, že v tejto časti tréningu ide presne o to: vrátiť sa. Uvedomíte si, že blúdite a vrátite sa späť k tej kotve, ktorou môže byť napríklad dych – práve toto človeku pomôže všímať si veci v bežnom svete. Je to ako keď posilňujete biceps. Toto je posilňovanie vnútra. Čím viackrát sa vám to uvedomenie si a návrat stane, tým lepšie.
Spomenuli ste, že už osem rokov fungujete bez alkoholu. Rozumiem, že abstinencia človeku obrovsky veľa dá. Nemali ste však niekedy pocit, že vám aj niečo vzala? Nestáva sa vám, že ako abstinent stojíte bokom?
Ja som v tomto pokorný a to rozhodnutie, ktoré som vtedy urobil, bolo pevné a aj teraz je pevné. Ale nemôžem povedať, že toto je celé navždy. Myslím si, že v tomto treba byť opatrný. V tejto chvíli to však neľutujem a chvíľky, aké spomínate, neprichádzajú. Alkohol mi nechýba. Celkovo – a to nie je až tak priamo o alkohole – pamätám si na časy, keď som žúroval do piatej rána s rukou hore. Ale všímam si na svojich rovesníkoch, a to aj na tých, ktorí nie sú abstinenti, že sa táto vec mení. Nikto z nás už toľko nežúruje. Teraz milujem oddych. Vankúšik, posteľ, domov, ticho, les.
