Keď pred dvoma rokmi dostal pozvánku do tanečnej šou, cítila som z neho pokoru, ktorá tam zostala, aj keď ju vyhral. Keď mu novonadobudnutá sláva začala zasahovať aj do tých najintímnejších vecí v súkromí, vnímala som síce hnev, ale skôr džentlmena, ktorého trápi, že ubližujú žene jeho života, ako muža, ktorý si ako zranené zviera líže svoje rany. Dnes stojí herec Jakub Jablonský (30) na tom istom parkete, s tou istou pokorou, napriek tomu je to iný človek. Čo ho najviac zmenilo?
Keď sme sa spolu rozprávali pred dvoma rokmi, stál predo mnou mladý slobodný muž, herec, ktorý sa považoval stále za neznámeho, takže svoju tanečnú partnerku presviedčal, že oni dvaja budú musieť sakramentsky dobre tancovať, lebo jeho popularita im žiadne kolo nevyhrá. Aký Jakub tu stojí dnes?
V prvom rade otec. To je teraz tá najsilnejšia vec, ktorou žijem. Všetko ostatné je práca, ktorú sa stále snažím robiť na sto percent, ale to najdôležitejšie je doma.
Úplne vám rozumiem. Veľká zmena ale nenastala len v súkromí... Z neznámeho začínajúceho herca, ktorý by na svoju popularitu nestavil ani deravý groš, je televízna hviezda, ktorá neprejde ani cez cestu bez toho, aby nebudila rozruch. Ako to prežívate?
Zo začiatku som sa to snažil nevnímať a bol som za tú pozornosť, žiadosť o fotku alebo podpis, vďačný. Bolo to milé. Koniec-koncov, práve vďaka fanúšikom môžem robiť to, čo robím. Bez nich by to nešlo. Časom však prišiel až príliš veľký záujem médií o môj osobný život a všetko sa to skomplikovalo. Musel som si určiť priority a nejako vyhodnotiť sám v sebe, ako sa k tomu postaviť. V podstate sa stále snažím naučiť sa s tým nejako narábať.
V jednej chvíli sa zo záujmu o vás stal naozaj hon. Prišlo to, keď ste prestali skrývať vzťah s priateľkou Petrou Dubayovou, s ktorou ste dovtedy boli iba párom zo seriálového Dunaja. Nehnevalo vás to?
Myslím, že každá skúsenosť v živote, ktorá je niečím trpká, je nakoniec zároveň obohacujúca pre osobný rozvoj.
Mali ste vôbec šancu užívať si šťastie, alebo vám ho tá mediálna štvanica úplne vzala?
Bola to taká zmes emócií, ktorú už ani nedokážem celkom popísať. Snažím sa totiž v živote negatívne veci vypúšťať. Čiže, keď si dnes spomeniem na to obdobie, vidím skôr tie pekné momenty, ktoré sme s Peťkou spolu zažívali a oveľa menej tie horšie spojené s tým, čo sa objavovalo v médiách.